Vôňa ženy

Dnešný deň by si zaslúžil malú oslavu. Uvažujem nad tým už celý týždeň. Sto mesiacov. Pekná okrúhlina. Slušná doba, nie? Aj s ohľadom na fakt, že čas je relatívny pojem... Inej storočnice sa už asi nedožijem.
Sto mesiacov; to je presne osem rokov a štyri mesiace, čiže tritisíc štyridsaťdva dní. Až sedemdesiattri tisíc osem hodín alebo tiež štyri milióny tristo osemdesiat tisíc štyristo osemdesiat minút, či dokonca dvesto šesťdesiat dva miliónov osemsto dvadsať osem tisíc osemsto sekúnd.
Nie je to zanedbateľná časť ľudského života. Osemročné dieťa už vie čítať aj písať, teda pokiaľ žije v krajine, ktorá mu umožňuje vyhnúť sa osudu analfabeta. V tomto veku už hádam prekonalo strach a zo školy sa (s kľúčom na krku) denne vracia domov osamote. Nehanbí sa si v obchode vypýtať to, o čo má záujem a vie spočítať drobné, čo dostane naspäť.

Osem rokov je v ľudskom živote kurva dlhý čas. Každopádne pridlhý nato, aby ho človek premrhal v base. Dva a pol roka som sa v tejto diere pravidelne búril, než som pochopil, že to nemá zmysel. Ešte v „céčku“ som tri mesiace strávil na samotke.
Ak celý deň čumíte do stropu, v hlbokom, deprimujúcom tichu, táto skutočnosť sa nevyhnutne podpíše na vašom zdravotnom stave. Sám sa čudujem, že som vtedy nezošalel.

Až neskôr som pochopil, že v base je pre väzňa oveľa výhodnejšie podriadiť sa miestnemu režimu. K tomuto poznaniu som však dospel postupne a úprimne povedané, veľmi pomaly. Počas pobytu v ústave s najprísnejším stupňom stráženia som zistil, že vnútorný svet väznice je diametrálne odlišný od toho vonkajšieho. Má svoj vlastný rytmus aj pravidlá.
Pavilón Cé ma naučil okrem iného aj to, že rešpekt spoluväzňov si človek najľahšie získa víťazstvom v bitke nad súperom, ktorý má už od pohľadu evidentnú prevahu, takže vaše víťazstvo je doslova nesmiernym prekvapením až šokom. Presne to sa mi raz podarilo. V očiach bacharov bol však tento „hrdinský čin“ obyčajným prehreškom; odmenili ma zaň už spomínanou samotkou. Spätne som im za to vďačný, naozaj. Práve vtedy som si totiž uvedomil, že nič nezískam, ak im budem robiť napriek. Rozhodol som sa teda zmeniť taktiku, a táto po čase priniesla svoje ovocie: Za dobré správanie ma preradili do „béčka“.
Potom, ako som si odsedel tretinu trestu, ma za dobré správanie podľa pravidiel mohli preradiť do „áčka“. Bolo to fajn, lebo hoci priestory väznice opustiť nemôžem, moju celu zamykajú iba na noc a počas návštev mám konečne priamy kontakt s ľuďmi.

Režim ústavu je rutinne stereotypný, čo je pre jedného väzňa otravná nevyhnutnosť, pre iného vzácne vykúpenie. Uhol pohľadu závisí najmä od psychického rozpoloženia jednotlivca. Návštevy sú na tomto mieste vítaným rozptýlením, každá jedna sa plánuje v dostatočnom časovom predstihu. Neoficiálna návšteva ako rodinný príslušník či priateľ spravidla raz – dvakrát do mesiaca, oficiálna, predovšetkým obhajca či prokurátor, prakticky kedykoľvek je to potrebné. (Ale rozhodne si to kvôli tejto formulácii prosím nepredstavujte tak, že mám úradnú návštevu každý druhý deň; to by ste naozaj zbytočne žili v omyle).

Hoci, včera... včera za mnou prišla moja advokátka ex offo s dobrou správou, takže to vyzerá tak, že skutočne budem mať čoskoro dôvod na oslavu: „Vyzerá to tak, že ťa predsa len pustia na podmienku. Nič zatiaľ nie je celkom isté a netreba sa tešiť predčasne, ale všetko je na dobrej ceste. Skús ešte pár týždňov vydržať prosím, to už predsa pre teba nemôže byť problém. Vedenie si milo prekvapil pozitívnymi posudkami a ja som hrdá, že aspoň jeden môj klient je taký uvedomelý, úprimne ti ďakujem“.

Venovala mi úsmev, ktorý, ako sa zdalo, bol naozaj úprimný, no mňa viac potešilo, že ma zrazu ovanul môj obľúbený ženský parfum. Ani si poriadne nespomínam, kedy som ho cítil naposledy... Pri tej myšlienke sa vo mne čosi pohlo. Spomenul som si na svoju družku a naše tri deti a bolo mi otupno. „Channel 5“. „Čože?“ „Ten parfum, je to Channel 5,však?“ Uistil som sa otázkou v svojej domnienke. „Á-áno...“ Odpovedala trocha neisto vykoľajená nečakanou otázkou. „Hm...“ Následne som chvíľu zvažoval, či požiadavka, o ktorú som ju chcel poprosiť nevyznie ,vzhľadom na naše vzájomné postavenie advokátka – klient, arogantne. Chlapská túžba a obyčajná zvedavosť boli však silnejšie ako ústavnou výchovou nadobudnutá zdvorilosť... Vsadil som na úprimnosť a tiež na skutočnosť, že si spolu tykáme už nejaký ten piatok: „Podáš mi ruku prosím?“ V očiach som jej čítal mierny zmätok, ale zrejme okamžite pochopila, že nemám žiadne vedľajšie úmysly. Podala mi pravú ruku. Zhlboka som vdýchol známu vôňu parfumu na jej tenkom zápästí.
"Skoro som zabudol, ako vlastne vonia ženská pokožka“, povzdychol som si smutne, „som rád, že si mi to pripomenula“. Usmial som sa, aby som svoju vďačnosť deklaroval aj činom.


V tej chvíli ohlásili koniec návštev, a tak som sa pobral späť do svojej cely.