Už nie som vnučka

Odišiel si ako posledný zo štvorice mojich prapredkov.
Poznala som vás len troch.

MRZÍ MA TO.

Už mám po krk pohrebov...
Vždy odíde kúsok zo mňa.
Zásadne tá lepšia časť, fakt.
Už ich bolo veľa.
Pravdaže som zatvrdla.
Hysterická krava.

MRZÍ MA TO.

Naposledy sme sedeli vedľa seba
a stisk tvojich prstov krotil môj plač, spomínaš?
Vždy je to po prvý raz... ešte koľkokrát?

Tento rok zažijem zrejme aj viacero krstov.
Tie sa dajú naplánovať.
Paradox, však?

TEŠÍ MA TO.

Už viac nie som vnučka
a táto skutočnosť deprimuje ma.
Už len frajer si ma hýčka...
síce často, ale... asi som detinská.

MRZÍ MA TO.
A ŠTVE.

Celú večnosť za hranicou detstva, no
len nedávno som predsa minula mladosť
a prekročila prah ozajstnej dospelosti.
... je čas prevziať zodpovednosť za svoje činy.
(bla, bla, bla...)

Vždy bude vo mne kúsok dieťaťa.
Už som proste taká.

A TEŠÍ MA TO.

Už viac nie som vnučka.
A hoci príde nejedna nová úloha,
už teraz mi chýba táto konkrétna.

Viem... chcem sa sústrediť nato, že som strynná.
Vážne sa však cítim vinná zato, že
opakujem stále tie isté chyby dookola.

MRZÍ MA TO.

(Prepáč)