Proste...smola

Sedel som v čajovni a listoval som v knihe- vo veľmi dobrej knihe, a čakal som na priateľa- kolegu. Meškal, ale to ani moc nevadilo, pri dobrej knihe a čaji čas beží rýchlo...
„Prepáč,“ zadychčane sa ospravedlňoval. „mal som toho veľa, dorazili nové mikroskopy a musel som ich montovať.“
„Isteže, máš veľké šťastie, že som sa práve začítal do tohto románu, inak by si zle skončil.“ odložil som knihu.
„Ozaj, keď už si spomenul to šťastie, práve dnes sa ti skončilo obdobie siedmych rokov smoly! Pamätáš, vtedy, keď si manželke nechtiac rozbil zrkadlo, odvtedy sa ti v ničom nedarilo.“
Bola to absolútna sprostosť. Ja som to vedel, on to vedel, obaja sme predsa vedci, ale niečo na tom pravdy je. Skutočne sa mi posledných sedem rokov nedarilo.
„Ako sa tak nad tým zamýšľam, tak máš asi skutočne pravdu...“
„Dobrý, dáte si niečo?“ K stolu pricupitala nízka blondínka s maličkým notesom v jednej ruke a s perom v druhej.
„Harmančekový čaj s lyžičkou medu, prosím.“ milo zanôtil kolega.
Servírka si všetko zapísala a odniesla moju, už prázdnu, šálku.
„Takže,“ začal.
„Cyril, na čo zase narážaš? Tón tvojho: „takže“ , je podozrivý.“ zamračil som sa.
„Pri Kristových ranách, Valdemar! Skončilo ti sedem rokov smoly a ty nevieš na čo narážam?!“ oboril sa na mňa s trocha zvýšeným hlasom.
„Nie, prepáč neviem a...Skroť svoje hlasivky, ľudia si sem prišli vychutnať čaj a knihu!“
„Prepáč, ale niekedy si naozaj ako medveď v zimnom spánku!“
„Medveď-nemedveď, stále neviem na čo myslíš.“ otrávene som si vzdychol.
„Mal by si predsa niečo podniknúť!“
„Naposledy som takmer prišiel o slobodu s tou...Harpiou!“
„Naposledy si mal na sebe prekliatie rozbitého zrkadla.“ pripomenul.
„Ách, no dobre, čo by som mal teda podniknúť?“
„Vidíš tamtú...“
„Nie.“
„Valdemar! Ako chceš niečo podniknúť, keď sa ani nechceš pozrieť...“
„Cyril, nepokúšaj moje nervy, musím opraviť vyše sto kusov písomiek, doma mam psychotickú mačku, ktorá je taká prežraná, že si už ani na laby nevidí a ty po mne chceš, aby som nadviazal ďalší vzťah? Pche!“
„Ako myslíš.“
Servírka na podnose priniesla šálku plnú voňavého čaju.
„Ďakujem,“
„Ja ani neviem, asi si pôjdem podať tiket.“
„Výborný nápad! Konečne niečo podnikavé.“
„A potom...“
„A potom?“
„A potom pôjdem domov, opravím písomky a pôjdem spať.“
„Nie! Potom pôjdeš pekne krásne do baru a...“
„Cyril,“ vzdychol som si. „celá táto debata nemá zmysel! Ako mi môže rozbité zrkadlo priniesť smolu? To je nonsens.“
„Poverčivosť sa niekedy vypláca.“ zrazu do seba nalial celú šálku ešte vriaceho čaju.
„Jeminku, odkiaľ si ty ušiel, z laboratória doktora Frankensteina? Ešte som nikdy nevidel človeka do seba naraz vyliať vriaci čaj a tváriť sa, akoby nič.“
„Ak si skončil s tými nezmyslami, tak poď, ideme.“
„Kam zase?“
„Do obchodu.“ vecne odvetil.
„Načo prosím ťa do obchodu?“
„Manželka má dnes výročie.“
„Odkedy si ty vzorný manžel, ktorý si pamätá výročia?“ neveriacky som sa spýtal.
„Odvtedy čo existuje mobilná aplikácia: „jubilee calendar“.“
„Už chápem.“ zasmial som sa.
Na stole stole som nechal peniaze a odišli sme. Cyril ma voviedol o dva obchody ďalej. Vo výklade boli rôzne čačky-mačky a bižutérie.
Cyril si prezeral drevenú sochu sovy.
„Toto chceš kúpiť žene?“
„Nie, len som rozmýšľal či by sa to hodilo do môjho kabinetu.“
„Aby každý vystrašený študent vedel, že si múdry, pretože sova je symbolom múdrosti?“
„Aha, vidíš tamten náramok?“ Ukázal na vyčačkaný krúžok.
„A je len za jeden deveťdesiat.“
„Blázniš? Čo ak žena zistí, že si na ňu nešetril?“
„Kdeže, tá to nezistí. Odlepím cenovku, zabalím do škatuľky a hotovo.“
Zatiaľ čo sa Cyril hrabal v peňaženke, som si ja prezeral nádherne zdobené zrkadielko. Iba tak zo zvedavosti som ho vybral...Ojha, a spadlo.
„Prepáčte, prepáčte,“ rozhadzoval som rukami. „zaplatím to, ešte raz prepáčte...“
Zospodu som si pozrel cenu.
„Dvadsať deväťdesiatdeväť?!“
„Ó, tuším ti začalo druhé sedemročné obdobie smoly a nenechalo na seba dlho čakať.“ posmešne skonštatoval Cyril.
„Sklapni!“ zasyčal som. Zaplatil som a rýchlymi krokmi sme sa vzďaľovali od predajne.
„Všetko je to tvoja vina! Keby sme nešli do toho prekliateho...“
„Hohó, nie moja, kamoško, ale manželkina. Keby mi ráno nepripomenula, že si mám nabiť mobil, tak by som nevedel, že dnes máme výročie.“
„Prosím ťa, sklapni, dnes mám toho už dosť, odnes už žiadne...“ Zrazu som naprázdno šliapol a rútil som sa po schodoch. Bolestivý pád triumfálne zakončila tvrdá, kamenná podlaha.
„Valdemar! Si v poriadku? Už bežím!“
Cyril bežal po...VYPNUTOM eskalátore!
„Ako to, že je...Vypnutý?“ zacrapčal som cez pootvorené ústa.
Cyril sa obzrel a ukázal na tabuľku. „Z technických dôvodov dočasne uzatvorený.“ čítal.
„Som zničený...“
„Neboj, pomoc je už na ceste.“ začal si ma prehliadať. „Vyzerá to na...Poškodenú miechu.“
„Och, a to som sa dnes chystal ísť do poisťovne! Ako si teraz dovolím vozík?!“
„Neboj, sú lacné.“
„Naozaj?“
„Áno, vlastne ich rozdávajú...Výmenou za peniaze.“
Konečne prišla pomoc a odviedla ma do nemocnice. Asi pol roka budem ochrnutý a to bol ešte len prvý deň z dvetisíc päťsto päťdesiatich piatich dní smoly- takže sa mám určite načo tešiť.

Poanučenie: je jasné, nerozbíjajte zrkadlá a dívajte sa kam šliapete