Ilumináti- 1. kapitola (3. časť)

Opäť škola


Profesor sa pomalými krokmi blížil k vystrašeným deťom.
„Nie je to naša vina!“ Kike sa z oka vykotúľala obrovská slza.
Profesor ju zachytil. „Viem, že to nie je vaša vina.“
„Čo sa to tu deje? George?“
„Prepáčte mi, že som to pred vami tajil.“
„Čo si pred nami tajil?“
„Všetko.“ Odpovedal zaňho jeho otec. „Len plnil moje príkazy. Nepovedal vám pravý preklad latinského textu neprekladal ho na prekladači. Písal mi správu, latinčinu samozrejme ovláda. Pravý preklad vraví toto: Tu je skrytá rukavica veľkej moci, nájde ju len Dieťa noci, iný, kto sa snažiť vziať ju bude, mocná kliatba ho neminie.“
Sebi pregĺgol. „Čo je tá rukavica zač?“
„Veľmi dlhá história...Je čarovná, magická.“
„Ale to sú len rozprávky!“ pípla Kika.
„Rozprávky slečna Vrbovská?“ profesor si z vrecka kabátu vytiahol malý medený prútik. Mávol smerom k svetlu, ktoré samo od seba vyplo. Opäť to zopakoval a svetlo sa zaplo. „Tak čo?“
„To je len...Dá sa to vedecky vysvetliť.“ Odvetila roztrasene.
Profesor vrátil prútik namiesto a namiesto neho vytiahol strieborný prsteň s veľkým brúseným smaragdom. Nasadil si ho na ukazovák. Nič sa nedialo, ale zrazu začal byť priesvitný.
Kika zvrieskla. „Pán profesor! Ste priesvitný!“
„Viem.“ Prsteň si stiahol a vložil ho späť do vrecka. „Toto sú len slabé artefakty, ktoré sú oproti tej rukavici len detské hračky.“
„Toto nie je možné! Toto musí byť sen!“ Sebi sa pozrel na dvere.
„Nikto nás počuť nebude.“ Ozval sa George a otvoril dlaň, v ktorej ležala krištáľová guľa. „Vďaka tomuto.“
„Počkať, to vy ste sa vlámali do kostola!“
„Áno, chceli sme si to tu omrknúť. Nič sme nevzali a dvere sme zaplatili.“ Profesor sa pozrel na svoje čierne rolexky. Je veľa hodín, nemáte chuť na čaj?“
„Obávam sa, že musíme ísť domov...“
„Ste si istá?“ „Áno, všakže Sebi? Ďakujeme, že ste nám ukázali tie...ehm...“kúzla“. Dovi!“
Kika a Sebi sa náhlili von, otvorili dvere a trielili každý domov.. Báli sa a boli otrasený. Sebi zvieral v náručí rukavicu. Na križovatke sa rozdelili a ďalej šli každý svojou cestou.
„Už si doma tak skoro?“ Ozval sa brat. „Čakal som, že prídeš o piatej.“
„Neblázni! Pamätáš čo som ti spomínal o tom kostole?“
„O tom záhadnom odkaze?“ spozornel Timotej „Jasné!“
„Neuveríš mi čo som zažil!“ Zamierili do Sebiho izby. „Boli sme v kostole a...“ vytiahol rukavicu. „A našli sme toto.“
Timotej na rukavicu chvíľu vyvaľoval oči kým sa zmohol na otázku. „Čo je zač? Je čarovná?“
Bratova otázka ho zarazila.
„No...“
„Ako ste ju našli? Ako v tých hollywoodských filmoch? Za obrazom?“
„Áno, iba som ho chytil a on mi spadol do náruče.“
„Dúfam, že ste ho potom dali namiesto, aby ste zničili všetky dôkazy, že ste tam boli.“ Timotej hladil jemný povrch rukavice. Chystal sa ju práve nasadiť.
„Nie!“ Sebi mu ju vytrhol. „Blázniš?“
„Čo?“
Sebi rozmýšľal či má bratovi povedať o stretnutí s profesorom a Georgeom. „Teraz ti niečo poviem, ale budeš to skrývať v tajnosti a nebudeš sa mi za to smiať!“
„Dobre, budem ticho ako mucha.“ Naznačil zamykajúce ústa a odhadzujúci kľúčik.
„V kostole sme s Kikou neboli sami...“
„Bol tam aj profesor Vincze?“
„Odkiaľ to vieš?“
„Keď som sa vracal od kamoša videl som jeho auto pred kostolom.“
„Áno bol tam aj s Georgeom.“
„Prečo aj s ním?“ zamračil sa.
„Ja neviem a neprerušuj ma! Zjavil sa tam a povedal nám, že tá rukavica je...čarovná, magická.“
„Čo?! Profesor? Tak to potom...Tak to potom musí byť pravda! Vedel som, že hry neklamú!“
Sebi sa pozrel na svojho brata. "Dobre, už som ticho."
„Potom vytiahol taký malý medený prútik a zhasol a zažal svetlo mávnutím!“
„Ako v Harry Potterovi?“ spýtal sa nadšene.
„Asi tak, povedal, že sú to len detské hračky. George mal v ruke takú malú kryštálovú guľu, ktorá vraj zachytávala zvuk, alebo nejako podobne.“
„Ty kokso! Že detské hračky?! Keby som niečo také mal...“
„Ty to chápeš ako hru? Neviem o čo tam šlo, ale nepozdáva sa mi to. Tá rukavica, všetko!“
Obaja sa uprene zahľadeli na rukavicu.
„Skús si ju nasadiť.“
Sebiho zachvátila veľká túžba nasadiť si ju. Skúsil to. Nič výnimočné necítil...
„Ako sa cítiš?“ „Normálne, tak ako vždy...“
„Skús niečo vyčarovať!“ „Ako?“
„Ja neviem.“ Sebi rozmýšľal. Začal rukou mávať, uchopovať predmety či na ne ukazovať, nič sa nedialo.
„Asi nefunguje.“ Skleslo poznamenal Timotej.
„Alebo je to len obyčajná päťstoročná rukavica a profesor si z nás buď strieľal alebo zošalel on aj George.“
„Tomu neverím. Tak ja idem keby si niečo zistil alebo by si mi ju...“
„Na to zabudni daj si odchod, ahoj!“
Rukavicu zamkol do šuplíka a začal si robiť domáce úlohy. Keď išiel spať snívalo sa mu o nízkej útlej žene, ktorá rukavicou prenášala predmety...
Po ceste do školy premýšľal o svojom sne a záhadnej rukavici...
„Ahoj,“ zadychčane ho dobehla Kika. „tak ako sa máš?“
„Neviem. Mal som zvláštny sen s tou...Rukavicou.“
„Fíha, aj ja.“
„Naozaj? Aký?“
„No, boli sme...“
„My?“
„Áno. Boli sme v takej, hmm...Veľkej sieni s obrovskými sochami a kamennou podlahou a...Niekto mal rukavicu, bol zahalený v plášti. Vyžarovalo z nej svetlo a zrazu otvoril bránu a v nej bol akýsi...Portál. Neviem ak oto popísať...Obrovský výr, v ktorom všetko prúdilo a zmiešavalo sa.“
„Mala si ho rozhodne búrlivejší ako ja.“
„Čo sa snívalo tebe?“
„O nejakom nízkom chudom dievčati ako s rukavicou prenáša predmety.“
Kika sa zasmiala, ale okamžite prestala. „Čo ak je to pravda?“ šepla.
„Čo?“
„To čo hovoril profesor! Čo ak to nie sú obyčajné cirkusové triky, ale ozajstná...“
„Mágia?“ neveriacky dokončil Sebi. „Blázniš? Sú to len rozprávky z kníh!“
„Zabúdaš na históriu?“ oborila sa naňho. „V každej povere, povesti a mýte existuje zrnko pravdy.“
„Presne tak! Zrnko a nie pieskovisko.“ Odbil ju. „Kika, necháp ma zle, ale nie je to akosi pritiahnuté za uši? Prečo by tam niekto dával rukavicu? Či už čarovnú alebo nie. Do kostola? A zrazu sa tam niekto snaží vlúpať...Snaží vlúpať...“ Sebi zastavil. Prstami si masíroval spánky. „Prečo by niekto chcel starú rukavicu?“
„Sebi? Nebola tá rukavica akosi príliš
„Zachovalá.“ Vydýchol. „Tá rukavica na to, že má asi päťsto rokov, bola v príliš dobrom stave. Nezdá sa mi to Kika.“
„Zrazu sa ukáže akýsi profesor s adoptívnym synom, o mesiac hneď po našom objave, pri ktorom bol aj profesorov syn sa stane lúpež kostola. Nič sa neukradlo, dokonca ani nepoškodilo až na dvere a...“
„Rám obrazu kde boli písmenká! Boli to len škrabance ako keby niečo testovali.“
„Presne tak! A zrazu keď tam prídeme my sa pod obrazom záhadne skrýva akási rukavica, ktorá odoláva času!“
„A náš profesor histórie a chémie aj so svojim synom nám začnú rozprávať o „rozprávkach“ a ukážu nám kúzla...“
„Sebi,“ Kika sa zadychčane oprela o drsnú stenu domu. „čo ak majú pravdu! Čo ak sa medzi nami pohybujú čarodejníci a iná mýtické tvory!“
Sebi sa zamračil. „Nie, je tam príliš „čo ak“ a „keby“. Rozmýšľajme racionálne. Keby sa niekto dozvedel o našom „malom“ objave vieš čo by sa stalo?“
„Rovno by nás zavreli do blázinca.“ Kika zvesila plecia a pokračovala v ceste. „Dúfam, že si to nikomu nehovoril.“
„No...“
„Čo všetko si vykecal tomu bláznovi, ktorý by sa stavil aj o vlastný dom len, aby vyzeral ako macher?!“ rozčúlene sa spýtala.
„No, všetko, ale Kika necháp ma zle chcel som vedieť ako by zareagovalo okolie. A neboj sa všetko mám pod kontrolou nepovie to nikomu.“
„V to dúfam. A ako zareagoval?“
„Uveril mi všetko do poslednej vety a ešte viac začal veriť na kúzla a reálnosť počítačových hier.“
„Tvoj brat je šialený, ale mozog má. Aspoň verím tomu rengenu čo mi ukazoval keď mal otras mozgu.“
„Takže?“
„Mali by sme mali tú rukavicu otestovať. Ide sa na experimenty.“
„Skúšal som ju.“ „Cítil si niečo divné? Získal si akýsi nadhľad? Mal si super silu, lietal si,...“
Sebi ju zastavil. „Nie, nasadil som si ju a bola hladká.“
„Určite si to robil nesprávne.“

V škole zistili, že George opäť chýba. Spolužiaci to brali normálne pretože vynechal už veľa týždňov. Sebimu a Kike to však pripadalo podozrivé. Aj pred ich objavom v kostole George chýbal podozrivo dlho. Navyše dnes z písomky na dejepise dostali obaja prvý krát v živote dvojku.

„To nie je možné! JA a dvojku?!“
„A čo ja?“
„Ty ma nezaujímaš,“ podpichla ho. „našťastie je už po škole inak by som na ďalšej hodine spálila všetko čoho by som sa dotkla.“
Kika šla rovno k Sebimu.
„Nechceš ísť najprv domov?“ „Nie, bojím sa, že by ti rukavica spadla do krbu alebo by si ju oblial džúsom.“
„Taká chodiaca katastrofa nie som!“ namietol.
„Ale si. Pamätáš na tú stanovačku kedy sa ti chytil spacák?“
Isteže pamätá. Bola to tá najtrápnejšia vec akú urobil, ale aj najnebezpečnejšia. Zazipsoval sa do spacká a chcel nastrašiť Kiku, namiesto toho však spadol do ohňa.
„To bola nehoda.“

„No tak poďme na to.“ Kika si vytiahla malý notes a začala doň niečo zúrivo písať.
„Čo to robíš?“
„Ach, no veď zapisujem priebeh experimentu! Možnože niečo prehliadneme a tu máme poistku, že bude všetko podrobne spísané.“
Sebi sa na ňu nedôverčivo zahľadel. „Uvidíš, že to bude veľmi dôležité.“
„Tak tu je.“ Sebi vytiahol rukavicu zo šuplíka. Keď ho otváral ofúkol ho jemný vánok.
„Čo je?“
„Nič, len ako keby z toho šuplíka vyletel vietor!“
„Neviem či si zo mňa len strieľaš, ale musím všetko zaznamenať.“
„Mám si ju nasadiť?“
„Nie! Najprv ju musím opísať a fotograficky zaznamenať!“
„Ako myslíš, ty si tu šéf.“
Kika si vytiahla mobil a začala fotiť.
„Dobre, nasaď si ju najprv ty. Opíš mi všetko dopodrobna! Nenechaj si zavreté ústa.“
Sebi si unavene nasadil rukavicu. „Nič sa nedeje cítim sa naprosto...Počkať. Cítim taký zvláštny jemný tlak na končekoch prstov.“
„Tých v rukavici?“ dychtivo sa spýtala Kika.
„Áno, teraz cítim chlad na hrudníku.“ Sebi si začal šúchať hrudník. „Teraz sa premiestnil do ruky.“ Sebi si začal prehliadať ruku zahalenú v rukavici. „Tie symboly...Žiaria.“ tenké strieborné symboly vyžarovali tlmené biele svetlo.
Kika zadržala údiv. „To...Je...Nemožné. To je fyzicky nemožné!“
„Kika? Moja ruka! Mrzne mi ruka!“ Sebi si začal zúrivo strhávať rukavicu, ale zrazu sa izbou prehnal prievan a všetko sa vnášalo vo vzduchu. Kika sa snažila Sebimu pomôcť, ale niečo ju odhodilo.
„Sebi!“ zvreskla. „Pomóóc...“
Sebimu sa nakoniec podarilo zvliecť rukavicu. Všetko razom stíchlo a predmety popadali ako keby boli z olova. Náhlil sa pomôcť Kike, ktorú zasypali kopy papiera a obsah koša.
„To bolo...Fantastické!“ zvolala v úžase. „JA som lietala! Síce chvíľu, ale...Počkať, musím si to zaznamenať kým to mám v čerstvej pamäti. Pomôž mi nájsť notes.“
Hrabali sa papieroch kým nenašli poznámkový notes a ceruzku. Zatiaľ čo Kika zapisovala Sebi hľadel na rukavicu.
Takže to neboli rozprávky...Je naozaj čarovná, magická! Naozaj sa nachádzajú vo svete, čarov a kúziel? Je to neuveriteľné! Ako keby ste verili na víly a strigy...Ktoré možno aj existujú. Nakoniec v každej povesti, legende či mýte je zrnko pravdy. Aj v Homérovej Iliade. Henrich Schliemann ako jediný veril, že Trója nie je mýt, ale skutočnosť a dočkal sa sladkého konca. Čo ak je toto podobné?
„Hotovo. Všetko dopodrobna zapísané.“
„A teraz bude čo?“ V izbe pri okne sa zjavil profesor.
Deti vykríkli od ľaku.
„Už nám veríte?“ Spoza neho sa vynoril zadýchaný George.
„Ako to, že ste sa tu len tak zjavili?
„Ja som tu stál dosť dlho vďaka tomuto.“ Profesor zdvihol prsteň.
„A ja som sem prišiel keď tu bo ruch a všetko tu lietalo, nepočuli ste ma vďaka tomuto.“ Vytiahol malú guľu.
„Takže je to všetko pravda?“ Kika si prekrížila ruky. „Sú tu mágovia, čarodejníci,...elfovia?“ Dychtivo sa pýtala.
„Nie, áno, nie. Mágovia sa už dávno nerodia, čarodejníci tu sú a elfovia odišli ešte pred Cézarom.“
„To je síce pekné, ale rád by som vedel čo presne sa tu deje?“ Sebi nervózne prerušil rozhovor.
„Na to ti odpovieme, ale nie tu.“ Profesor vykukol z okna. „Sledujú vás, poďte k nám do bytu, rýchlo!“
„Kto nás sleduje?“ Kika podišla k oknu a zvedavo vykukla. George ju však zachytil.
„Nie! Blázniš?! Keby ťa niekto videl bolo by to zlé! Nevedia, že si u Sebiho.“
„Presne tak.“ Profesor sa pozrel na hodinky. „O jednu a pol hodiny sa vrátia tvoji rodičia Kristíny...“
„Kika prosím volajte ma Kika.“
„Tak teda, Kikiny.“
Sebi tam stál ako obarený a na jazyk sa m utlačilo najmenej tisíc smrteľne dôležitých otázok. „Kto nás sleduje a prečo musíme ísť k vám do bytu a ako s tým všetkým súvisí príchod Kikiných rodičov?“
„Sledujú nás veľmi zlý ľudia a ak ma nebudeš nasledovať do bytu tak tam pôjdeš nasilu. A do príchodu Kikiných rodičov vám musím všetko vysvetliť a musíte byť obaja zbalený na cestu.“
„Cestu?“ onemela Kika.“
„Presne tak, ako vravím ste v nebezpečenstve. Videli ste čo dokázala tá rukavica? Chcete na vlastne koži pocítiť silu siouxského amuletu? Alebo pôjdete do bezpečia nášho bytu kde vám bude všetko vysvetlené?“ Profesor sa znova nervózne pozrel na hodinky.
„Tak čo?“
„Pôjdeme s vami.“ Odovzdali sa.
„Výborne s Georgom pôjdeme teraz nepozorovane preč. Vy zatiaľ počkajte tu, keď zastaneme s autom pred domom okamžite musíte vojsť. Je vám to jasné?“
„Áno.“
Priesvitný profesor spolu s Georgem zliezli dole po brečtane na zem.
„Mama vždy chcela mať brečtan a takto to dopadlo.“ Sebi zatvoril okno. „Leze mi cez neho do izby môj profesor a spolužiak.“
O chvíľu stál pred domom čierny mercedes, cez začiernené okná sa ani nedalo vidieť. Otvorili sa zadné dvere a deti rýchlo nastúpili dnu. Ani ich moc neprekvapil čierny interiér a najmodernejšia technológia.
Onedlho už stáli na parkovisku pred bytovkou profesora. Nakoniec sa dostali do vnútra jeho bytu. Bol veľmi luxusne a moderne zariadený.
„Posaďte sa do obývačky, dáte si čaj?“
„Áno, ďakujeme.“ Nesvoj odpovedala Kika.
„Šípkový, mätový, lesnú zmes, bylinky?“
„Ja si dám šípkový.“ Požiadal Sebi. Sadol si na čierny kožený gauč vedľa Kiki. George si doniesol stoličku.
„Ja mätový.“ Ozvala sa Kika. „Ja tiež.“ Požiadal George.
Deti tam chvíľu sedeli a vyjavene na seba pozerali.
„Tak je to tu.“ Na striebornej tácni niesol profesor štyri porcelánové šálky na maličkých podšálkach. S jemným cinknutím ju položil na sklo stolčeka.
Usadil sa do kresla oproti a popíjal z pariaceho sa čaju.
„Tak, najprv budem odpovedať na vaše najpálčivejšie otázky.“
„Kto nás sleduje a pre...“
„Najprv jedna, potom druhá a tak ďalej.“ Profesor sa správal takisto v súkromí ako v škole.
„Kto vás sleduje?“ Profesor sa zamyslel. „Veľmi obsiahla otázka. Musel by som sa dosť rozrozprávať. Ale, budiž.“ Uprene sa na nich zahľadel. „Poznáte iluminátov?“
„Áno celkom áno. Napríklad jedným z iluminátov bol aj Galileo Galilej alebo Kopernik, ktorého aj zavraždili pretože objavoval pravdu vedeckými spôsobmi.“ Pohotovo vyhlásila Kika.
„A neskôr v osemnástom storočí Adamom...“
„Weishauptom, ktorý sa snažil spojiť všetky významné a mocné osoby Európy do jednej mocnej hierarchie. Nazývali sa Ilumináti.“ Tajomným hlasom dokončil profesor.
„Áno, ale potom sa vďaka náhode kedy do jedného z jej členov trafil blesk odhalili ich sprisahanecké plány a boli oficiálne rozpustený.“ Nervózne ho odbil Sebi.
„Weishauptom však utiekol.“ Zdôraznila Kika. „Vraví sa, že stál v pozadí francúzskej revolúcie.“
„Zdalo by sa, že to bol absolútny koniec. Áno, v roku 1891 založil Cecil Rhodes Spoločnosť okrúhleho stola a taktiež sa stali veľmi mocnými a bohatými...Avšak Ilimináti sa vždy iluminátmi nenazývali. Mali mnoho názvov a mien...Boli však veľmi, veľmi mocný. Na svete sú už takmer tritisíc rokov. Ich moc spočívala v ich členoch a nazhromaždenom bohatstve a vedomostiach. Ich najslávnejšími členmi boli pravdepodobne Caligula, Nero, Augustus, Vespasián, Aurelius a mnoho, mnoho ďalších. V stredoveku k nim patrili aj králi veľmi známym a kľúčovým bol však Filip IV. Krásny. V tej dobe boli ilumináti všade. V cirkvi, v súdnictve, v šľachte ba aj medzi poddanými.“ Profesor si poriadne odchlipol zo šálky. „Mali však aj mocných nepriateľov. Nazývali sa Templári- Pauperes commitiones Christi templique Salomonis - Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho. Stali sa veľkým tŕňom v päte iluminátov. Kazili im ich plány na ovládnutie už ovládanej Európy. A Templári mali taktiež mocných spojencov. Trinásteho októbra, 1307 bol však rád Templárov zrušený, práve kráľom Filipom. Ich veľmajstra Jacquesa de Molay a zástupcu Huga de Perraulto upálili a spolu s nimi aj mnohých ďalších rytierov. Bol to strašný masaker. Takú mocnú organizáciu ako Templári však nemožno len tak vymazať akousi listinou. Boli príliš „zakorenený“ v Európe, aby ich tak ľahko niekto vytrhol. Nie, Templári nevymizli, ďalej tu žili ako tajný rád...Podkopávali Iluminátov a infiltrovali sa do spoločnosti. Svojich mocných spojencov nestratili a práve vďaka nim to vyzeralo, že väčšina Templárov je buď mŕtva, alebo niekde ďaleko, blúdi.“ Profesor sa zahľadel na obe deti. „Johannes Gottfried von Herberstein jeden z preživších majstrov, prišiel sem na Slovensko. Presnejšie do Ludrovej, kde za záhadných okolností skonal v Templárskom kláštore, na vrchu Mních. On, aj Templársky poklad by sa mal nachádzať v Ludrovskom Kostole Všechsvätých, niekde pod oltárom.“ Profesor položil dopitú šálku na tácňu. „Toto je stručná história rádu.“
„A čo to má spoločné s nami?“ nechápavo sa spýtal Sebi.
„Všetko.“ ozval sa George.