Ilumináti- 1. kapitola (2. časť)

Opäť škola


Vstúpili do kostola. Ovanul ich chladný vzduch. Prežehnali sa, pokľakli a zašli k oltáru. Po ľavej strane videli obrovskú drevenú kazateľnicu. Tesne pred oltárom zabočili doprava, k soche sv. Jozefa s malým Ježišom v ruke.
„Všetky tie sochy sú z dreva?“ potichu sa spýtalGeorge.
„Áno.“
Za sochou bol namaľovaný prekrásny obraz.
„Keď som bol malý, veril som, že za tým obrazom sa nachádza poklad.“ Vecne nadhodil Sebi.
„Poklad?“ znervóznel George.
„Áno.“ Sebi sa poobzeral po kostole. Bol prázdny. „Vždy som chcel len nakuknúť...“ Sebi sa naklonil a dotkol sa dreveného rámu obrazu. Začal si ho celý obzerať.
„Sebastián! Čo to vyvádzaš?“ Kika sa ho snažila odsunúť...
„To nie je možné!“ Sebimu srdce bilo niekde v krku. Na starom drevenom ráme boli vyryté znaky!
„Poďte sa pozrieť! Sú tu písmená!“ George vytiahol papier a ceruzku.
„Čo robíš?“
„Prekreslím znaky.“Papier priložil k rámu a ceruzkou začal šrafovať. Objavili sa malé písmenká. „To nie je všetko...“ Gorge začal prehmatávať celý rám. „Mám to!“ Prikrčil sa, aby mohol znaky prekresliť aj zospodu
„Hotovo.“
„Ukáž.“ Kika mu papier vytrhla z rúk.
„Dávaj pozor!“
„Ja mám dávať pozor?! Neviem kto tu práve teraz ohmatával starý obraz. Vieš o tom, že tvoj pot ho mohol poškodiť?!“ zamračila sa. Slová boli v latinčine. „Neviem to prečítať, je to latinčina.“
„Môžem?“ Kika podala papier Sebimu. „Latinčinu síce neviem, ale pár slovíčok a viet som sa naučil.“ Sebi začal študovať slová zatiaľ čo George vytiahol mobil.
„Jediné slová, ktorým ako tak rozumiem sú noctium- noc a magna- veľký.“
Obaja sa pozreli na Georgeho. „Ty sa netešíš?“
„Isteže, ale myslím, že mám lepší prekladač ako ehm, Sebiho hlava.“ Tlmene sa zasmial.
„Daj to sem.“ Začal horlivo ťukať do displeja.
„No čo? Čo ti vyšlo?“ zisťovala Kika.
„Hm, ale nič, iba...“
„Čo?“
„Ehm, Tu je mocná dýka, ktorá vyhrala nad nocou, je prekliata a chráni ju kliatba.“ George bol nervózny a hrýzol si peru. „Ale isteže je to obyčajný žartík od človeka, ktorý sa chcel zabaviť na cudzí účet.“ Pokúsil sa o smiech, bol však nervózny a silený.
„Takých ľudí by mali vešať.“ Zachmúrila sa Kika.
„Aj vešali.“
George si vydýchol. „To je, ale hodín ja už...Ja už musím ísť. Stretneme sa v škole. Čaute!“ George utekal ako o život.
„Čo mu je?“
„Neviem ,ale mám taký pocit, že si mnoho slovíčok vymýšľal. Tak aj ja už idem ahoj!"
Sebi nemohol zaspať...Obraz ho priťahoval už odmalička a teraz naozaj zistil, že tam možno niečo je! Aj keď to bol možno žartík výrobcu, cítil v sebe adrenalín a nevedel sa dočkať zajtrajšku.

Všetci žiaci museli či už neochotne alebo s radosťou vstávať do školy. Väčšina sa však tešila, pretože do ich školy zavítala nová tvár a keby len jedna! Rovno dve, učiteľ so synom. Nová senzácia a téma väčšiny rozhovorov.
Zazvonilo na piatu hodinu- dejepis.
„Už sa tak teším! Neviem sa dočkať!“
„Kika, myslel som si že TY nemáš rada „moderné“ 20. Storočie.“
„To stále, ale teším sa na profesora!“ posledné slovo zdôraznila.
„Niekto sa nám tu zamiloval?“ podpichol ju.
„TY si fakt nemehlo! Jasné, že nie. Iba som zvedavá ako každá iná.“ Odvrkla.
„Ako myslíš.“
George sa celý deň neukázal. Vraj dostal nádchu.
Trieda šumela rozhovormi a niesla sa ňou atmosféra nabitá očakávaním. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil vysoký hnedovlasý profesor. Celý v čiernom, s čiernym notebookom a čiernym poznámkovým zošitom.
„Farby asi neobľubuje.“ Uštipačne utrúsila spolužiačka sediaca pred Sebim.
„Tak, ja som váš nový profesor. Nevadí ak ma oslovíte pán učiteľ, sila zvyku vás ospravedlňuje.“ Usmial sa. „Volám sa Henrich Vincze. Prosím vás číta sa to Vindze takže žiadne Vin- c -ze. Dobre, úvod by sme mali za sebou,“ spľasol rukami. „Učiť vás budem dejepis a chémiu.“
„Otázky?“
Bojazlivo sa zdvihla jedna ruka.
„Áno?“
„Budeme sa dnes učiť?“ Všetci sa zasmiali.
„Nie, dnes nie. Chcem len, aby ste boli ticho a nechali ma dokončiť testy.“
Triedou prešla vlna zdesenia.
Profesor sa zasmial. „Nie vaše.“
Všetci sa vydýchli, samozrejme až na Kiku.
„Ako to, že sa nebudeme dnes učiť?!“ zúrivo šepkala Sebimu. „Tešila som sa...“
„Ako vravia bratia Česi: nech to plavet.“
„To teda nenechám...Moje poznámky...“
Hodina skončila a oni mohli ísť domov. Zajtra budú mať plných šesť hodín takže sa mali na čo tešiť.

Týždne plynuli a George sa nevracal do školy. Už sa chýlilo k októbru, keď sa zrazu v Radošine ohlásila krádež nevídaných rozmerov. Vykradli KOSTOL! Vlastne nič sa neukradlo, iba dvere boli vypáčené. Bolo to veľké šťastie, ale v srdciach ľudí sa usídlil strach. Čo ak práve niekto z nich sa stane ďalšou obeťou vlámania?

„No konečne,“ zvolal Sebi. „vieš ako dlho sme na teba čakali?“
„Naozaj? No...“
„Počul si o tej vlámačke?“
„Kika bol som chorý, ale nie hluchý. Je to témou každého rozhovoru v obchode.“
„Hm, zvláštne. Práve vtedy keď sme tam našli ten odkaz!“
„Ale neblázni!“ mávol rukou.
„Mne sa to zdá tiež podozrivé.“ Zachmúril sa Sebi.
„Mne nie. Ak dovolíte pripravím sa na hodinu.“
„Hm, George sa správa veľmi podozrivo od toho objavu“. Nemyslíš?“
„Neviem, ale mali by sme sa ísť pozrieť na naše „miesto činu“.“
„Povieme to Georgeovi?“
„Nie. Dnes o tretej pred kostolom, nezabudni.“
„Neboj.“
Obaja boli celý deň nesústredený a hlavne nedočkavý. Keď skončila posledná hodina náhlili sa domov ani čo by im o život išlo.
Dni sa už krátili a začalo sa zvečerievať.
„Meškáš.“ Ozval sa Sebi.
„Prepáč, doma sme mali bryndzové halušky a vieš, že tým neviem odolať.“
Spolu kráčali ku kostolnej bráne. Otvorili, prežehnali sa, pokľakli a vydali sa k soche sv. Jozefa.
„Všímaj si hocijaké nezrovnalosti.“
„Na pohľad to vyzerá rovnako. Nevidím nič zvláštne.“ Skleslo zhodnotila situáciu Kika.
„Pozri!“ Sebi prstom ukazoval na tenké biele škrabance na ráme obrazu.
„Tieto sa museli vytvoriť prednedávnom, inak by stmavli a splynuli s drevom.“
„Máš pravdu. Takže po tom zlodeji pátrali, ktovie čo tam je...“ Kika sa zarazila a stála ako prikovaná.
„Čo je?“
„Sebi,“ hlesla. „čo ak...“
„Čo ak čo?“ dožadoval sa odpovede.
„Čo ak je to tajná skrýša!“ pevne zavrela oči. „Chyrolteka! Čo to znamená...Rukavice! Rukavice musia tam byť rukavice!“
„Prečo rukavice? Obyčajné rukavice? Kto by už len skrýval rukavice v kostole?“
„Ja neviem, ale zistíme to.“
„Nechcem obraz poškodiť...“
„Skús ho len jemne...“
Ozvalo sa hlasné šťuknutie a obraz s Sebiho rukách razom oťažel a povolil. Takmer mu vypadol z rúk a Kika vykríkla.
„Pre pána Jána! Takmer nám spadol.“
Sebi podal obraz Kike, ktorá ho so zbožnou úctou oprela o stenu. Nachádzal sa tam malý štvorcový otvor. Na červenom semiši ležala nedotknutá hnedá rukavica, so strieborným prepletajúcimi sa obrazcami. Vytvárali dojem fúkajúceho vetru a lietajúceho lístia.
„To je...“
„Rukavica...“
Obe deti vyvaľovali oči na hnedú rukavicu, ktorá si ich pozornosť vymaňovala akýmsi čarom...Zrazu sa ozvalo hlasné odkašľanie.
„Pán profesor!“ vykríkla Kika.
„George!“
„Čo to...“
„My sme...“
Profesor zdvihol ruku, na ktorej mal navlečenú čiernu rukavicu. Celý bol v čiernom a vypadal ako votrelec v paláci farieb.
„Viem prečo ste tu, viem čo ste našli a viem, že sa veľmi bojíte.“ Profesor si vyvliekol obe rukavice a strčil si ich do vrecka.
„George.“
Chlapec zatvoril dvere a z pravého vrecka na nohaviciach vytiahol malú kryštálovú guľu. Držal ju v dlani.
„My sme len...“ Profesor sa pomalými krokmi blížil k vystrašeným deťom.
„Nie je to naša vina!“ Kike sa z oka vykotúľala obrovská slza.