Ilumináti- 2. kapitola (

2. kapitola
Starý priatelia

Kika sa nechápavo pozrela na profesora. Nešlo jej to do hlavy. Templári? Ilumináti? Kruté vojny o moc? Prečo? „Ako to myslíte? Že všetko s nami súvisí?“
„To vám ja zatiaľ vysvetliť celkom neviem.“
„Prepáčte,“ prerušil profesora Sebi. „stále ste nám nevysvetlili kto nás sleduje.“
„Ilumináti, pochopiteľne.“ Profesor si odkašľal. „Raz sa k vám chceli vlámať, ale George ich odplašil. Preto tak často vynechával školu.“
„A čo chceli?“ vyplašene sa spýtala Kika.
„Rukavicu.“ Odpovedal George.
„Rukavicu?“ Sebi sa vystrašene na ňu pozrel. „Nech si ju vezmú a nás nechajú na pokoji!“
„Zbláznil si sa?“ Profesor takmer vyskočil z kože. „Dať im takýto mocný artefakt je to najväčšie šialenstvo! Patrí k najmocnejším pozostatkom po Dobe Veľkých mágov! Ovláda vzdušný živel, s takouto zbraňou by sa onedlho stali pánmi sveta.“
„Ja som nevedel...“
„Viem a preto ti je odpustené.“ Profesor sa pozastavil a odhrnul z okna závesi. „Teraz ste pod ochranou Templárov a mňa. Ráto sa to ako, že ste na našej strane. Onedlho sem príde spojenec a odídeme.“
„Odídeme? A kam?“
„Prečo?“
„Nepochopili ste?“ Profesor sa nervózne zasmial. „Sledujú vás a tú rukavicu si vezmú a nič im v tom nezabráni iba ak mi a rád. Buď teraz pôjdete so mnou do bezpečia alebo tu zostanete a vystavíte tým Radošinu nebezpečenstvu.“
„Tak si teda tú rukavicu vezmite!“
„Nie! To...Nemôžem...“ Profesorovi zazvonil mobil. „Áno? Výborne, mala si nejaké ťažkosti? Dobre, vezmi len to najpotrebnejšie. Dobre, veľa šťastia.“
„Kto to bol?“ spýtala sa Kika?
„Ema, už vás zbalila.“
„Ale my nemôžeme odísť! Máme školu a čo by si pomysleli rodičia?“
„Nebojte sa, všetko som zariadil. Idete na so mnou na cestu po historických pamiatkach Slovenska. A vaši rodičia práve vyhrali dovolenku na Hawai. Ešte nejaké otázky?“
„Prosím vás poviete mi, prečo?“
„Poviem, ale nie tu.“
Do bytu dorazila Ema, bola vysoká, štíhla, opálená s gaštanovými očami a dlhými, kučeravými čiernymi vlasmi.
„Kufre sú v aute.“
„Sledovali ťa?“
„Nie, nemyslím si, ale budeme mať problémy na ceste...Cítim to.“
Ema sa zahľadela na deti. „Prepáčte zabudla som sa predstaviť, som Ema Kaštáková. S Georgom sa už poznáme.“
„Aj nás teší...Ja som Sebastián Beck.“
„Kristína Vrbovská.“
„Dobre spoznaliste sa, ale,“ Profesor sa znova pozrel na hodinky.
„Čas letí rýchlejšie ako inokedy.“
„Majster,“ Profesor sa na Emu škaredo pozrel. „Ehm, profesor má pravdu. Mali by sme ísť!“ Byt zamkli a náhlivo sa vydali k autu.
„Pôjdeme tvojím Ema, svoje nechám tu, mám v ňom pravdepodobne sledovacie zariadenie.“ Ema mala obrovské strieborné auto.
„Nasadajte!“
Profesor sedel vpredu, deti vzadu.
„Pre istotu sa pripútajte, inak zažijete čo je to jazdiťs Emou Kaštákovou!“
Ema zúriva šliapla na pedál a auto sa s ohromujúcim hukotom vyrútilo na cestu. Zvedavý dedinčania vystrkovali hlavy z oblokov. Začalo sa zvečeriavať. Onedlho mali dedinu za sebou, teraz sa rútili po opustenej, poľnej ceste. Za nimi nimi šlo osamelé čierne auto.
„Brzdi!“ Náhle vykríkol profesor. Cestu im zatarasil čierny športiak.
„Čo ta sakra...“
„Zostaňte v aute! George, keby niečo okamžite utečte! Rozumel si?“
„Áno!“
Profesor s Emou vystúpili z auta. Zabuchli za sebou dvere. Kike a Sebimu to nedalo a vyzreli von.
Z auta pred nimi vystúpili dvaja vysoký obri v čiernych oblekoch. Hlavy mali holé, oči im zakrývali čierne okuliare. Zo zadného vystúpil taktiež jeden obor v obleku s okulirami. Dve postavy boli však zahalené v dlhých čiernych kabátoch siahajúcich po zem. Jedna postava sa približovala k profesorovi a Eme elegantnými krokmi, bola to určite žena.
„Bienvenue, salope.“
„Aj ja vás rada vidím, Henrich.“ Áno bola to žena. Meno vyslovila so silným francúzkym prízvukom a silným opovrhnutím.
„Čo tu chceš? Nachádzaš na nesprávnej pôde!“
Ema spozornela. Nahmatala zbraň vo vrecku.
Žena sa za ňou otočila. „Streľba nebude nutná ak mi dáte to čo nám patrí...“
„Čo vám patrí? A o čom to hovoríš?“
„Veľmi dobre viete o čom hovorím.“ Žena si dala kapucu a odhalila svoju bledú tvár lemovanú havraními kučerami. Mala ostré vlčie rysi tváre. „Fridrich! Du bringst es hier!“
„Ja, Frau.“ Tlmene odpovedal muž. Náhlil sa do auta a vybral malý čierny kufrík. Podal ho žene.
Tá ho vzala a náhlivo otvorila. Vybrala z neho malú striebornú mincu.
„Vieš čo to je?“
Profesor aj s Emou vyvaľovali oči na predmet.
Žena sa zvodne usmiala. „Dajte mi rukavicu inak...To použijem.“
„Nechceš na seba prilákať pozornosť!“ zahučal profesor.
„Čakám...“
Kika so Sebim a Georgom počuli každé slovo.
"Čo spravíme?“ Spýtala sa Kika s plačom.
„Musíme použiť rukavicu!“ sykol George. „Čo je tá minca zač?“ „Neviem. Ale má v sebe obrovskú silu. Cítim ju...“
„Dobre, mám si ju nasadiť?“
„Určite.“ Prikývol George. Profesor sa blížil k autu. Sebi si nasadil rukavicu, opäť cítil ten istý mrazivý pocit. Cítil však aj niečo iné...Vietor, vánok...lístie hompáľajúce sa vo vetre...
Zatvoril oči a myslel na to ako sa dostať z pasce. Naraz sa zdvihol obrovský vietor...Deti vyšli z auta. Najzvláštnejšie bolo, že vietor fúkal všade len nie do ich auta. Záhadnej žene vypadla minca a Ema ju pohotovo uchmatla a trielila k autu. Profesor si nastúpil a naštartoval, Ema si sadla vedľa neho a už ich nebolo. Cez polia uháňali preč.
„Daj si dole rukavicu!“ „Prečo?“ spýtal sa Sebi. Cítil nové pocity moc, silu a nadhľad.
Odpoveď nebola ďaleko. Na ceste, z ktorej prednedávnom odišli sa zdvíhalo obrovské tornádo... Sebi si ju okamžite strhol, vietor zmizol, okamžite a sním aj pocity. Autom sa vyrútili na cestu čím prekvapili ostatných vodičov. Spomalili a mierili do Nitry.

Bola už tma keď sa autom preháňali po osvetlených uliciach. Mierili k rieke. Zrazu prudku zabočili do tmavej uličky s vysokými historickými domami. Zaparkovali na ceste.
„Sme tu.“ Odfúkla si Ema a odpásala sa. Všetci vyšli z auta a ponaťahovali si údy. Profesor podišiel k starým dreveným dverám a bronzovým klopadlo v tvare levej hlavy zaklopal.
„Už idem!“ Ozval sa ženský hlas. Otvorili sa dvere a oslepilo ich svetlo.
„Henri! Vitaj priviedol si ich?“ bola oblečená v dlhom červenom župane ako šľachtičná. Dlhé pieskové vlasy mala zviazané do konského copa a múdrymi zelenými očami preskúmavala ostatných.
„Ďakujem Elis, áno sú tu.“
„Ahoj, Ema.“ Venovali si dlhé objatie. „Myslela som si, že sa ti niečo stalo.“
„Nemôžeš nás pozvať dnu sestrička,?“ podpichla ju. „Isteže, prepáčte vstúpte.“
Voviedla ich cez mnoho dverí do salónika. Mal drevený obklad a celý ho lemovali police plné kníh. Na stolíku ležal otvorený notebook.
„Prepáčte, ešte som pracovala.“ Zatvorila notebook. „Musíte mi všetko dopodrobna vyrozprávať.“
Slova sa ujal profesor a potom Ema, ostatný len pritakávali. „Takže vás prepadli.“ Zachmúrila sa. „Môžem vidieť tú mincu?“ Ema ju podala sestre.
Tá ju dlho skúmala a obracala.
„Je prekliata.“ Skonštatovala. „V zlých rukách by mohla mať fatálne následky. Zatiaľ ju schovám, musíme ju odovzdať do pokladnice.“ „Schovaj tam aj toto“. Sebi nesmelo ukázal na rukavicu.“ „Áá, to je tá rukavica?“ Elizabet ju chytila so zbožnou úctou. „6iadny artefakt, ktorý som doposiaľ držala a našla sa nevyrovná tomuto...Je to majstrovské dielo mágov. Určite schovám aj tú.“ Elis sa onedlho vrátila. „Aký máte teraz plán?“ „Prenasledovatelia určite nie sú ďaleko.“ Podotkla Ema. „A keď je prenasledovateľom upír...“ Elis pokrútila hlavou.
„Čo? Upír?“ zhíkla Kika. „Prečo ste nám to nepovedali?“ Oborila sa na profesora.
"Ách, nemuseli ste to vedieť.“ „Prepáč Henri, ale toto si im nemusel zatajovať.“ „Kto bola tá žena?“ „François Cordayová.“ Nevýrazne odvetil. „Ona je upírka?“ Zdesene sa spýtala Kika. „Áno,“ ujala sa slova Elis. „Veľmi stará a vražedná.“
„Je ako tí upíry z filmov?“ „Nie, je ešte horšia. Patrí k démonickým upírom.“ „To sú aký?“ „Tí, ktorý sa živia len ľudskou krvou. Prakticky nežijú, horia ľadovým plameňom a sú veľmi mocný. Poniektorý majú čarodejnícke schopnosti, ale to je veľmi zriedkavé.“
„To je strašné!“ „No pozor!“ ozvala sa Ema. „Medzi nami nie sú len démonický upíry, ale aj tí „dobrý“. Sú ako mi ľudia, ale vyspelejší, zdatnejší a s trocha iným jedálničkom. Živia sa aj zvieracou krvou, aj ľudskou, ale zjedia čokoľvek.“
Sebimu bolo zle. Nenávidel upírov. „Takže sa líšia od tých démonických, že žijú?“
„Presne tak! Nie sú nemŕtvi, ale živý.“
Kike odľahlo. „Prepáčte, ale rada by som vedela kam mierite.“ Pripomenula Elis. „Neviem ti povedať. Musíme najprv zodpovedať deťom na ich otázky.“
„Chceli ste nám povedať prečo práve my.“ Spomenul si Sebi.
„Áno. Nechcem povedať, že ste akýsi Vyvolený, ale osud si práve vás vyvolil na to, aby ste nám pomohli raz a navždy zničiť Iluminátov.“
„My?“ obaja vyprskli. „Sme len deti!“ zúrila Kika. „To ste, ale my zato nemôžeme.“ „A čo teraz budeme robiť? Budete nás skrývať?!“ „Nie, budeme musieť chodiť po svete a hľadať dávno stratené kľúče. Nemuseli by sme ich hľadať keby tu boli mágovia, ale tí tu nie sú.“
"Kľúče od čoho?“ „Od brány času.“ Zanietene odvetila Elis. „Cestovanie časom?!“
„Áno. Našli sme zvláštnu knihu, ktorá spomína vás.“ „Nás?“ neveriacky sa spýtali deti.
„Presne tak. Bola napísaná v roku 1353 v Benátkach.“ „Prosím? Zbláznili ste sa? To je nemožné!“ „Je to nemožné pokiaľ ste nikdy necestovali časom. Opis úplne sedí. Znamená to, že ste do všetkého zapletený až po uši a pôjdete s nami hľadať Kľúče.“
„A čo by sa stalo keby sme odmietli?“ pošepky sa spýtali bledý ako stena.
„Neviem, proste v tomto vesmíre nie je možné, aby ste odmietli. Proste sa musíte dostať do minulosti, do Benátiek a musíte byť spomenutý v knihe.“
„Sú však sily,“ začal George. „ktoré toto dokážu zvrátiť. Dokážu odvrátiť samotný osud a prepísať dejiny.“
„Ak by ste sa nedostali do Benástkého denníka akéhosi muža a vôbec neboli v Benátkach, nenašla by sa rukavica a...“ Profesor sa zamyslel. „A nestali sa veci, ktoré sa mali stať.“
„A prečo hľadáte tie Kľúče a chcete sa dostať do minulosti?“
Profesor sa nervózne zasmial. „Je to kruh. Musíme sa vrátiť do minulosti a zastaviť expanziu Iluminátov inak sa v budúcnosti nenarodíme.“
„Kika sa zhrozila. „Takže som žila sedemsto rokov pred svojim narodením?“
„Dá sa to tak povedať. Musíte pochopiť, že minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú tak prepojené, že keď sa jedno poruší druhé prestane existovať a tretie taktiež kvôli druhému.“
„Ak sa nedostaneme do minulosti, nenarodíme sa v prítomnosti a nebudeme tu v budúcnosti.“ Ema sa nervózne prechádzala po izbe.
Sebi sa roztrasene nadýchol. „Čo máme robiť?“ „Začneme pátraním. Elis čo si sa dozvedela?“ profesorovi odľahlo.
„Prvý kľúč, teda rukavica už máme. Zostávajú nám teda len štyri.“ „Vieš niečo o ďalšej?“ „Neviem kde sa nachádza, ale viem ako približne vyzerá...Mal by to byť hrot Kopije osudu.“
„Myslíš tú kopiju, ktorou rímsky vojak prebodol bok Ježiša Krista?“ uchvátene sa spýtal Sebi. „Áno.“
„A kde začneme pátrať?“ „Pravdepodobne v Bratislavských archívoch.“ „Blázniš? Dostali sa do rúk tým...Netvorom!“ Zahriakla ju Ema.
„To sú len fámy, sestrička.“ „Dobre teda Bratislava.“ Nastala odmlka. Kika ju prerušila svojou otázkou. „Kto ste pán profesor?“ „Henrich Vincze.“ Jednoducho odvetil. „Nemyslím meno...Kto ste?“ „Ťažká otázka položená v ťažkých časoch...Som profesor.“
„Ema vás najprv oslovila...Majster.“
„Iba si splietla...“ „Prosím vás neklamte nám! Sme tu, obklopený zvláštnymi predmetmi a ľuďmi. Je to ako zlý sen. Naraz žijeme pekný nudný život a zrazu zistíme, že tu sú čarovné bytosti, čarodejníci, Templári, Ilumináti a...Upíri!“
„Chápem ťa, Kika. Áno, som majster. Majster Templárského rádu. Dozerám na to, aby sa Ilumináti moc nerozširovali a podnikám nebezpečné výskumnú cesty do sveta.“
„A kto je vlastne George?“ Sebi sa pozrel na Georga. „Je to čarodejník?“
„Je taký ako vy. Má za sebou špeciálny výcvik a pomáha mi pri niektorých menej náročných úlohách.“
„Som tu, aby som pomohol. O rodičov som prišiel keď som mal päť. Zavraždili. Ich telá sa dali identifikovať len vďaka zubným záznamom. Ich telá boli spálené.“
To Sebimu niečo pripomenulo. „Ako tie telá v Budapešti.“ „Budapešť?“ „Nepočuli ste to?“ „Nie, bol som zaneprázdnený inými povinnostiami.“
„Našli sa štyri zuhoľnatené telá. Polícia si vraždy nespája do súvislostí. Boli to naši agenti.“
„Kto to mohol byť?“ zamračil sa profesor. „Možno Hilga, ale tá je v Nemecku.“
„Mali by ste sa vyspať.“ Ema sa ustarostene pozrela na deti. „Aj ty George. Zaveď ich do hosťovskej.“
„My sa budeme chvíľu rozprávať.“ Profesor si pretrel oči. Zamierili na horné poschodie do hosťovských izieb. Boli len dve. Nakoniec sa rozhodli, že Kike dožičia súkromie.
V inej situácií by nezaspali, ale boli tak vyšťavený, že si len ľahli a zavreli sa im oči...Ktovie aké kruté plány teraz kuli Ilumináti...Zostávalo im len veriť a dúfať...