Žena pri víne

Vyzerá veľmi múdro. Nie je to ďalšia sprostá blondínka ktorá čaká kto ju kedy na čo pozve. Ma rovné čierne vlasy skoro po pás, veľké hnedé oči do ktorých by som dokázal hľadieť hodiny a krásne veľké pery s ktorými by som sa dokázal hodiny bozkávať. Najviac sa mi na jej tvári páčila ta prirodzenosť. Človek pri nej vie vedľa koho sa zobudí. Má oblečené šedé obtiahnuté šaty a elegantné vysoké topánky ktoré by si nemohla dovoliť žiadna chudera. Už dlho som nevidel takú krásnu ženu ktorá pôsobí tak múdro. Boh bol pri niektorých ľuďoch viac férový ako pri iných.
Nevodím si k sebe ženy často len preto ako pôsobia ale pri tejto som musel spraviť výnimku. Keď chlap kráča po ulici a zbadá podobnú ženu má na chvíľu pocit, že našiel poklad, a že je to presne ten moment kedy by sa mal stať zázrak. No ona zahne za roh a nič z nej neostane. Človek bude skôr počuť o afričanovi ktorý zomrel na syfilis ako o tej žene ktorú videl. Túto som nemohol nechať zahnúť za roh.
„Máš to tu dosť prázdne,“ povedala.
Má pravdu. Veľa vecí tu nemám. Málokedy si niečo kúpim či už preto, že nič nepotrebujem alebo na to nemám peniaze. Vždy ich všetky utratím na veci z ktorých nič neostane. Ako napríklad jedlo, noviny, alkohol a zápalky. Veľmi rád zapaľujem zápalky. Milujem tu vôňu keď sa zapália. Nie však tú keď horia a preto ich vždy hneď hasím. Môj sused ma tiež dosť prázdny byt i keď peňazí má dosť. On má však na to aspoň výhovorku. Hovorí, že šetrí na niečo veľké. Také veľké, že to zaplní cely ten jeho zhnitý byt. Do teraz mi však nepovedal čo to je.
„Nedávno som sa sem nasťahoval. Nedáš si niečo na pitie?“
„Niečo by som si dala.“
„A čo ti prinesiem?“
„Výber nechám na tebe,“ povedala a milo sa usmiala.
Postavil som sa z kresla a pomaly dokráčal k truhlici vyrezanej z dreva ležiacej napravo od dverí. Z vrecka som si vybral malý kľúčik a otvoril som nim zámok na truhlici. Opatrne som z nej vytiahol sklenenú fľašu s vínom a vrátil sa do kresla.
„Toto je najlepšie víno aké som do teraz zohnal.“
„Ďakujem, ale ja nepijem. Dala by som si radšej vodu.“
„Ale to je Louis Roederer.“
„Nie ďakujem. Ja mám radšej vodu.“
„No dobre.“
Položil som fľašu s vínom na stôl a išiel do kuchyne po vodu. Keď sa tak na tú kuchyňu pozerám, tiež vyzerá dosť prázdno. Veľa ľudí má v kuchyni všelijaké umelecké diela ako napríklad sušené cesnaky, makovice, papriky, také tie veci čo vyzerajú ako obrovské usušené púpavy alebo veľké vyrezávané varechy, ktoré sa nedajú použiť inak ako na ozdobu. Najzaujímavejšia vec v mojej kuchyni je tých pár špinavých pohárov vedľa umývadla. Dva som umyl a jeden z nich naplnil vodou pre dámu.
„Nech sa páči,“ položil som pohár na stôl pred ňu keď som sa vrátil z kuchyne.
„Musím ti niečo povedať,“ povedala.
Napadlo ma, že mohla skôr poďakovať ako niečo hovoriť. Ľudia v dnešnej dobe už moc neďakujú. Ďakujú viac keď odmietajú ako keď prijímajú. Všetci sa ospravedlňujú komu môžu ale poďakovať sa odnaučili. Všetko je dnes moc lacné. Hlavne tá voda.
„Mám priateľa,“ dokončila myšlienku.
„Nevadí. Aspoň sa porozprávame. Aj tak by bol hriech keby vypijem to úžasne víno sám,“ odpovedal som.
„Môj priateľ tiež miluje vína.“
Pomyslel som si, že asi menej ako ju.
„Ja víno moc nepijem. Mám radšej niečo tvrdšie, ale toto je fakt kvalitné a kúpil som ho za dobrú cenu,“ povedal som počas toho ako som ho nalieval do svojho pohára.
„Má plno tých najlepších vín z Európy,“ povedala.
„Kde na to berie peniaze? Ja mám len toto jedno. Vážne si nedáš so mnou?“
„Hrá profesionálne futbal a chodieva hrávať koncerty s kapelou. A ďakujem, ale ja naozaj nepijem,“ povedala a odpila si z tej priesvitnej vody z toho priesvitného pohára ktorý som jej doniesol, ako by ma chcela presvedčiť, že skutočne nepije.
„To má fajn. Ja nemám na šport čas. A akú hudbu robí?“ spýtal som sa ako by na tom záležalo.
„Mám tu so sebou jednu jeho kazetu. Ak chceš pustím ti ju.“
„To je náhoda,“ povedal som a vyprázdnil som do seba svoj pohár.
To víno bolo naozaj skvelé. Moc často víno nepijem a keď aj hej podobá sa to skôr octu ako vínu. Je zaujímavé, že existujú vína v krabiciach a aj také ktoré by som si nemohol dovoliť ani keby predám obličku a všetok nábytok ktorého aj tak nie je veľa. Predal by som aj ten odporný byt keby je môj. Kúpil som si doň aspoň televízor a rádio. Bolo by hnusné keby ma vyženú z tohto bytu na ulicu. Stal by sa zo mňa bezdomovec s vlastným rádiom, televíziou a pár ďalšími vecami ktoré nestoja za spomenutie.
„Kde máš rádio?“ spýtala sa len aby mi mohla pustiť tu sprostú kazetu aj keď čumela presne na jediné rádio v celom byte.
„Presne tam kde sa pozeráš.“
Postavila sa zo svojho kresla a rýchlom krokom sa ponáhľala k rádiu. Ja som si zatiaľ nalial ďalší pohár vína ktorý som vzápätí naraz vypil. Bolo to skutočne dobré víno. Keby mam stále toľko peňazí ako som mal vtedy nič iné ako toto víno by som nepil. Je vážne škoda, že ho ona nechce skúsiť. Ju viac zaujíma nejaká posrata kazeta s hudbou jej priateľa ktorú mi práve teraz rve do môjho rádia.
„Počúvaj. Budeš prekvapený aké je to dobré,“ povedala a sadla si späť na svoje miesto.
Obaja sme čakali nejaké tie sekundy kým začne to veľké predstavenie. Pozeral som na moju fľašu vína a tešil som sa, že si z neho zase trocha nalejem. Ona čumela na to rádio so zamrznutým úsmevom a zaťatými rukami ako by čakala, že začne striekať dúhu všade naokolo.
Hudba začala hrať.
Bolo to skutočne dobre. Keď človek číta knihu niekoho koho nemá rad nepáči sa mu. Je zvláštne ako dokážeme ovplyvniť vlastnú realitu. Nikdy som nechápal ako človek môže tak ľahko uveriť snom. Vytvoríme si vlastný svet no nedokážeme ho ovládať. Ja som dúfal, že hudba kapely jej priateľa nebude stáť za veľa, ale asi som sa mýlil. Prišlo mi z tej hudby celkom smutno, tak som si naplnil pohár do plna vínom a zas ho naraz vypil. Keby mám porovnať tu hudbu s mojím vínom, určite by vyhralo víno.
„Je to skutočne dobré,“ povedal som.
Ona odpovedala niečo typu, že ďakuje aj keď to vie ale chce vyzerať zdvorilo a ďalej niečo hovorila. Mal som pocit, že hovorila niečo o tej jeho hudbe ale ruku do ohňa by som za to nedal. Stále niečo rozprávala a medzi to sa tak pekne usmievala. Ja som si tam len tak sedel a snažil sa opiť z tej najdrahšej veci akú som si kedy kúpil a ona stále niečo rozprávala. Minúty, hodiny a možno dni. Zlievalo sa to len do nejakého šušťania a jediné čo som počul bolo to skurvené rádio. Nalial som si posledný pohár vína a počas toho ako sa mi snažila niečo zdeliť som ho vypil. Rozprávala naozaj pekne, akurát sa to nedalo počúvať. Keď hovorila krčila čelo, všelijako špúlila pery a rozhadzovala okolo seba rukami. Ja som sa len tupo usmieval a snažil sa vyzerať, že všetkému chápem. Zrazu sa zatvárila nejako čudne. Akoby ustarane alebo znepokojene. Z toho ako otvárala ústa som mal pocit, že hovorí nejaké krátke slovo stále dookola.
„...Haló, haló,“ tak a bolo to jasne.
„Počúvaš ma?“ dokončila.
„Áno počúvam, len som sa trochu zamyslel.“
„Hovorila som, že či sa mi ty nechceš niečím pochváliť keď stále rozprávam iba ja.“
Bola skutočne zdvorilá a ešte sa tak pekne usmievala. Ja som tam ležal vyvalený v kresle úplne namol a ona chcela aby som sa niečím pochválil.
„Mám toto drahé víno a ľudia mi hovoria, že vyzerám dosť dobre,“ pochválil som sa.
„No teraz určíte nevyzeráš,“ povedala úprimne a ja mám úprimných ľudí skutočne rád.
„Máš pravdu. Je mi trochu zle. Počkaj tu. Ja sa za chvíľu vrátim a bude mi lepšie,“ povedal som počas toho ako som sa snažil vytlačiť sa rukami z kresla.
To kreslo je dosť mäkké a príjemne na sedenie, ale kvôli tomu sa z neho ťažko dostávalo. Bola naozaj krásna. Škoda, že je zadaná. Tie jej dlhé vlasy a obtiahnuté šaty. A ja som sa snažil dostať z toho blbého kresla ktoré mám tak rád. Stále hralo rádio tú úžasnú symfóniu ktorú zložil jej drahý. Možno som mal ju posadiť do môjho kresla a ja som si mal sadnúť do toho nepohodlného. No teraz bolo dôležitejšie nevyzerať ako idiot a tak som nahrnul všetku silu z chromého tela do rúk a poriadne zatlačil. Podarilo sa. Nahol som sa dopredu aby som sa dostal čo najrýchlejšie od kresla a padol som rukami na stôl. Nohami som to celkom ubrzdil a tak som sa tými rukami len podoprel. Tvárila sa dosť vystrašene a ja som sa ňu usmieval.
„Nepotrebuješ pomôcť?“
„Nie to je v poriadku, robil som to veľa krát. Len tu počkaj. Za chvíľu mi bude lepšie.“
V tom sa mi podarilo vyrovnať telo a rukami som sa odlepil od stola. Obišiel som stôl veľkým oblúkom aby som do ničoho nevrazil a vošiel som do kúpeľne. Zažal som prudkým úderom do vypínača svetlo, a postavil som sa oproti zrkadlu. Mala pravdu, že dnes nevyzerám tak dobré ako zvyčajne. Ako som tak na seba pozeral prišlo mi dosť zle a vygrcal som sa do umývadla pod zrkadlom. Bola to taká červená polievka ktorá vyzerala ako by ma niekto zarezal. Aspoň, že mi bolo potom kúsok lepšie. Vytlačil som si do úst polku tuby pasty a vypláchol si od nej ústa. Umyl som si tvár a vypol vodu. Počas cesty späť do pekla som zhasol svetlo ďalším prudkým úderom do vypínača.
Keď som sa vrátil do obývačky ona tam už nebola. Neviem presne či som bol v kúpeľni minúty alebo hodiny, ale určite to bolo dosť dlho na to aby odišla. Aj taký zdvorilý človek ako ona musí niekedy spraviť niečo nezdvorile. Odtackal som sa spať do svojho kresla a zadíval som sa na fľašu svojho vína. Je naozaj škoda, že si z neho nedala aj ona. Aspoň by som jej tiež niečo nechal za to, že ona mi tu nechala hrať tu skurvenu kazetu v rádiu a jej vôňu. Voniala naozaj božsky. Možno lepšie ako to víno. Ja si tu teraz sedím polomŕtvy v tak príjemnom kresle a pozerám na prázdnu fľašu vína, prázdne kreslo a z rádia hrá ta najhoršia hudba akú som v živote počul. Pôsobila naozaj múdro a ja som rád, že som sa nemusel lúčiť.