Pri ohni

„Zajtra prídu,“ povedal Býčia hlava.
„Ja viem,“ odpovedal som.
„Mali sme utiecť, kým bol čas.“
„Nikto z nás to nečakal.“
„Bože, boli sme takí sprostí,“ povedal nahnevane.
„Tvoje kecy nám už nepomôžu. Buď ticho a pozeraj sa pred seba.“
Sedeli sme v obrovskom kruhu. V strede kruhu horel vysoký oheň, ktorý z môjho pohľadu vyzeral akoby pálil mesiac na oblohe. Na kraji sme sedeli my, muži oblečení v bojovom oblečení urobenom prevažne z kokosových škrupín. Každý z nás mal na tvári dlhú masku ozdobenú červenou farbou. Všetci si museli vyrezať svoju bojovú masku vlastnoručne. Medzi ohňom a nami bol ešte jeden kruh tvorený zo žien nášho kmeňa. Oblečené mali len sukne z lístia a na nohách kovové náramky, ktoré robili hlasný plechový zvuk, keď dupali o zem. Tancovali okolo ohňa a my sme na ne hľadeli a snažili si vyprázdniť hlavu. Každý z nás vedel, že zajtra prídu. Ženám to bolo jedno. Tancovali v kruhu okolo ohňa a dupali nohami. Vyzerali ako v nejakom tranze a niektorí bojovníci boli v tranze z nich. Náhle sa oheň prudko rozhorel a vyzeralo to, ako keby horí dokonca aj vzduch. Ženy začali vyskakovať vyššie a viac dupať nohami. Náramky na ich nohách hrali hudbu, na ktorú si samé tancovali.
„Ako môžeš byť taký kľudný, keď vieš, že nás všetkých zabijú?“ nahnevane vykríkol Býčia hlava a pred seba sa ani len nepozrel.
„Snažím sa nad tým nerozmýšľať,“ odpovedal som.
„Úplne nás obkľúčili. Ako sme si ich mohli nevšimnúť? Veď sú ich tisíce! Už teraz počujem ich dupot zo všetkých strán.“
„Tak poď dupať aj ty.“
„V celej osade nás nie je ani päťdesiat! Čo to nechápeš? Nebudú musieť ani tasiť zbrane. Jednoducho nás pošliapu!“
„Pozri sa pred seba.“
Pred nami stále silno horel oheň a iskry z neho lietali do väčšej výšky ako je strecha dlhého domu. Polonahé ženy okolo neho stále skákali a nohami dupali do rytmu po prachu na zemi. Nahlas spievali veselé piesne nášho ľudu a s vystretými rukami sa točili dokola. Vyzerali naozaj krásne. Čím viac dupali, tým viac horel oheň v strede kruhu. Zrazu dupať prestali, chytili sa za ruky a začali jemne poskakovať okolo ohňa. Mal som pocit, akoby sa chodidlami nedotýkali zeme, ale vznášali sa nad ňou. Oheň zoslabol a jeho svetlo už nedosiahlo na nás, mužov. Oheň sa však stále odrážal od bronzových tiel našich žien a tie sa len nahlas smiali a poskakovali okolo ohňa. Väčšina mužov pozerala pred seba a ani svalom nepohla.
„Všetky tieto vaše sprosté tance a spev! Hádam si nemyslíš, že nám to zajtra k niečomu bude? Všetkých nás povraždia a znásilnia naše ženy!“ vykríkol, keď sa konečne pozrel pred seba.
„Máš pravdu,“ odpovedal som.
„Ty si blázon. Rovnaký ako oni. Serem na vaše tance, piesne, aj na vašich bohov. Nenechám sa zabiť rukou nejakého sráča.“
Vtom si Býčia hlava strhol kokosové brnenie z hrude, postavil sa a rozbil džbán s vínom, z ktorého som s ním pil. Zohol sa a zo zeme zodvihol jednu z črepín. Pozrel sa na krásne ženy ako poskakujú okolo ohňa, otočil sa na mňa a prudko si vrazil črepinu do krku. Z tepny, ktorú si pretrhol, striekala krv všade okolo neho. Ešte chvíľu bol pri vedomí a snažil sa posadiť sa späť, no stratil rovnováhu a padol na zem. Rukami hmatal v piesku a všade striekala krv obrovským prúdom. Keby nemám na tvári masku, trafil by ma krvou presne do úst. Zašpinil ňou celú zem pár metrov od neho a dokonca aj sukňu z lístia jednej z najkrajších žien v osade. Po chvíli prestala krv striekať a Býčia hlava padol nehybný na zem. Dve ženy sa odpojili z kruhu, v ktorom tancovali a rýchlo dobehli k jeho mŕtvole. Náramky na ich nohách hlasno hrali počas toho, ako bežali. Jedna ho chytila z jednej strany, druhá z druhej a pomaly jeho telo posadili späť na miesto, kde sedel predtým. Každá ho ešte pobozkala na ústa a bežali späť do kruhu, aby mohli ďalej tancovať. Konečne bol ticho a pozeral pred seba.
Všetci sme vedeli, že zajtra sem prídu. Každý cítil ich dupot, ktorý kazil rytmickosť ženského tanca. Blížili sa rýchlejšie ako splašené stádo býkov. No teraz už je neskoro nad tým premýšľať.
Postavil som sa a vykročil ku kruhu tancujúcich žien. Jedna sa z neho vytrhla a podišla ku mne.
„Čo sa deje, láska?“ spýtala sa ma.
„Som unavený. Na dnes už stačilo. Je treba pripraviť sa na zajtra.“
„Pôjdem s tebou.“
Chytil som ju za ruku a pomaly sme šli domov. Niektoré ženy stále poskakovali okolo ohňa, smiali sa, spievali a muži ich sledovali. Každý z nich vedel, že zajtra prídu.