Domino efekt

Paul

Jaques vstúpil dnu a rozhliadal sa. Očami zamieril priamo k „nášmu“ stolu vo vzdialenom kúte miestnosti a venoval mi zachmúrený pohľad, pričom sa mu na čele nad koreňom nosa nakrátko objavila hlboká vráska. Aj z tej diaľky bolo vidno, že je neskutočne nasratý a ustarostený. Napriek tomu, že v mojom stave by som na chľast nemal ani pomyslieť, mal som v sebe už dva poháriky tvrdého. Na posmelenie. Nebol som teda schopný jednoznačne určiť, ktorá emócia v jeho výraze prevažuje. V tvári sa mu zreteľne miešal hnev so zmätkom. Hádam aj rezignovanosť či smútok.
Vediac, že nasledujúce minúty budú pre oboch náročné, v duchu som ďakoval sám sebe za to, že som na dohodnuté stretnutie prišiel s dostatočným predstihom, a tak alkohol, čo som požil, aby mi dodal odvahu pri predpokladanom nevyhnutnom dialógu(ktorý, ako sa neskôr ukázalo, sa samovoľne pretransformoval do Jaquesovho monológu),sa mi už pomaly uvoľňoval v krvi. „Do piče, ako si jej toto mohol spraviť?!“ Spustil Jaques bez pozdravu a hneď na úvod ma spražil pohľadom. Prudkým pohybom ruky odstrčil tretí pohárik môjho destilátu. Ten takmer spadol zo stola. „Už dávno radšej neriešim tvoju nezodpovednosť k sebe samému, ale prečo, doboha, necítiš žiadnu zodpovednosť k nej a k deťom? Roky si bol môj najlepší priateľ, ale... nemôžem si pomôcť, momentálne k tebe skrátka cítim iba odpor! Ako si vôbec mohol?! Mal by si k Yvonne cítiť vďačnosť a namiesto toho... nerozumiem tomu, fakt“. Hlas sa mu zachvel, monológ musel prerušiť aspoň na pár sekúnd. „Do riti s tebou, kamarát!“ Vyslovil dôrazne a bolo zrejmé, že sa mu po tejto vete značne uľavilo. Priznávam, aj ja som si mierne vydýchol.
„Ten dôvod ma ale naozaj zaujíma. Ona sama ma požiadala, aby sme sa všetci traja stretli v mojej poradni. Mám ti to tlmočiť. Stretneme sa tam o týždeň presne o pol štvrtej. Ani neviem, či to bol skrat, no vôbec nemám chuť o tom polemizovať. Medzi vzlykmi, od ktorých sa v telefóne zadúšala, prezradila, že v súvislosti s tebou ju zaujíma, už iba ten dôvod. Takže sme dvaja. Po tom, čo som si od nej vypočul, ma to zaujíma už naozaj iba z čisto profesionálneho hľadiska. Tvojej, mimochodom, teraz už čoskoro exmanželke, chcem naozaj pomôcť, Paul. Urob mi však láskavosť, naše priateľstvo pokladaj za minulosť. Začínam sa hnusiť sám sebe, že som ťa roky bral ako brata. Musím sa priznať, v súčasnosti mi v súvislosti s tebou napadajú iba slová ako chrapúň, hajzel, sviniar... a horšie.

To jediné, čo ma vo vzťahu k tebe zaujíma, je naozaj už len odpoveď na tú otázku. Prečo, Paul? PREBOHA, PREČO? Veď ti pred pár týždňami tak veľkodušne odpustila, chcela sa o teba postarať? Tebe fakticky nedošlo, že je to tvoja posledná šanca? Čo si tým podlým činom vlastne sledoval? Naozaj si taký ozrutný egoista? V tom prípade ťa ani po toľkých rokoch vôbec nepoznám. Preto ma nesmierne zaujíma odpoveď na tú otázku. Stretneme sa v mojej ambulancii presne vtedy, kedy si to želá Yvonne, pán klient.“ Poslednú vetu vyslovil priam rutinne, avšak so sarkastickým podtónom, pričom mi venoval jeden nefalšovaný opovrhnutia hodný pohľad ako bonus.
„Odkazuje ti, že chce, aby si jej povedal do očí, prečo si to urobil a potom sa už nikdy viac nestretnete. Stýkať sa budeš už iba s deťmi, samozrejme, ak nebudú proti. Lenže tie sú dospelé, nútiť ich nikto nemôže. Osobne si myslím, že zostaneš sám... navždy“, doložil neisto po chvíli, akoby okamžite nevedel nájsť výstižné slovo. „Som síce ateista, ale za toto si zaslúžiš peklo“, doložil rozhodným hlasom. „Vidíme sa o týždeň“, dodal a odišiel.
Bez pozdravu.


Jaques

Poznám ho od strednej, čo sa to s ním za tie roky stalo, do prdele?! Nebýval predsa takýto... Veľmi dobre si spomínam, ako sme sa stretli prvýkrát: Rok pred matúrou sme išli s partiou osláviť koniec školského roka, v našom obľúbenom podniku bola diskotéka. Jeden chalan si začal priveľmi dovoľovať ku krásnej babe. Fakt, že bol už značne pod parou, ho v mojich očiach vôbec neospravedlňoval. Prebudil sa vo mne zmysel pre spravodlivosť, začal som ju slovne brániť, pripravený v prípade potreby pokojne sa aj pobiť. Lenže dotyčnému nanešťastie pojem fair play nič nevravel, pričom ja som nebol v strehu. Zaútočil od chrbta. V priebehu niekoľkých sekúnd som skončil na dlážke so zlomeným nosom a bol to práve Paul, kto mi vtedy pomohol. Postavil sa medzi mňa a toho útočníka tak, aby mu zabránil pokračovať v deštrukcii môjho tela. Vďaka jeho výške sa mi zdalo, akoby ma chránil sám Superman.
Po tomto incidente ma odviezol do nemocnice a už sme ostali v kontakte. Stretávali sme sa pravidelne. Mali sme rovnaké záľuby (futbal, hokej, dievčatá), takže to sa to časom vyvinulo tak nejako prirodzene.

Paulov otec bol alkoholik a vnútornú traumu vyplývajúcu z daného faktu, si chlapec preniesol z útleho detstva aj do dospelosti. Ako psychológ som presvedčený, že sa tohto komplexu dodnes nezbavil. Moja kolegyňa so svojským zmyslom pre humor ho vlastným slangom výstižne pomenovala „jeby z detstva“. Bol to priateľský, spoľahlivý chalan, ktorý nikdy nepokazil žiadnu srandu. Keď sme sa spoznali, už vyše roka chodil so svojou veľkou láskou Céline. Božskou Céline, ako ju láskyplne oslovoval, vychádzajúc z významu jej mena. Céline bola múdra a pôvabná slečna. Lenže zomrela. Tragicky zahynula pri autonehode spolu s rodičmi. Vracali sa z prázdnin strávených v talianskych horách. Myslím, že vtedy, aspoň sčasti zomrel aj on sám. Prvá láska. Paul sa po pohrebe na niekoľko mesiacov celkom utiahol, v prvé týždne dokonca nechodil ani do školy. Formality okolo toho zariadila jeho mama, ktorá mu celkovo vo všetkom vychádzala v ústrety. Ako jeden z mála viem, že v tom čase veľa, veľmi veľa plakal. Zo dňa na deň s tým však sekol a začal vyhľadávať bujaré večierky, kde bol ľahšie i rýchlejšie dostupný alkohol aj krásne dievčatá. Na jednom takomto večierku spoznal svoju budúcu pani manželku. Dodnes si pamätám, ako mi ju opisoval: „ Bola taká krásna a očarujúca vo svojej zmätenosti, vôbec sa na to miesto nehodila, pripadala mi ako Alica v Krajine zázrakov.“
O pár týždňov mi ju predstavil (vtedy už ako svoju oficiálnu partnerku) a ja sám som z nej bol priam unesený. Táto drobná budúca vedkyňa plánovala posunúť svet vpred, pričom presne vedela, ako to má docieliť. Domnievam sa, že Paul v placho sebavedomej jemne opálenej kučeravej blondínke, videl záblesk svojej Céline. Po výške sa zosobášili v kostole a prvé roky manželstva boli naplnené šťastím. Paul každoročne na narodeniny svojej Céline nosil kvety na jej hrob; v tomto zvyku pokračoval aj po svadbe. Manželia tam občas zašli spoločne. Ani po sobáši sa však Paul nedokázal vzdať vône cudzích sukien.

Zrejme stále intenzívne pátral po závane božskej Céline (tak mi to aspoň zdôvodnil a ja si o tom síce myslím svoje, ale nemám dôvod mu neveriť). Yvonne z nej sama kedysi niečo v sebe mala, ale plachosť jej školských rokov vekom prirodzene ustúpila cieľavedomému sebavedomiu, skúsenostiam, či starostiam o deti a o domácnosť. Časom Paul zabudol na opatrnosť a azda aj sebaúctu. Pochybné známosti na jednu noc či pár týždňov, z pochybných večierkov či zatuchnutých barov, vymenil – najskôr hádam zo zvedavosti – za „masážne salóny“, teda vykričané domy, jednoducho povedané, začal pravidelne navštevovať bordely, čo sa mu stalo osudné. Doslova. Za tým výrazom netreba hľadať nič ezoterické. Paul sa totiž nakazil vírusom HIV.

Paul

Áno, viem, že to tak je... áno, má pravdu! Som hajzel, sviniar, chrapúň... alebo ako a v akom poradí ma to vlastne častoval. Cítim sa však oveľa, oveľa horšie. Ako netvor.
Pravdou je, že z Yvonne som od prvej chvíle cítil akúsi osudovú sebaistotu, že patríme k sebe. Nepovedala to nahlas. ANI RAZ. Vlastne som to bol ja, kto sa tak vyjadril, a to vtedy, keď som ju žiadal o ruku. Z nej samotnej však nevyhnutnosť spojenia našich životov naozaj vyžarovala, nech to znie akokoľvek pateticky či neuveriteľne. Jeden pre druhého sme zaiste boli prísadou potrebnou k dosiahnutiu absolútneho šťastia, v prvé mesiace vzťahu som mal pocit, že ak ju cez deň neuvidím, určite sa udusím jedovatým ovzduším. Bola mojím kyslíkom. Akiste vec vnímala rovnako alebo podobne. Bolo mi to jasné z jej pohľadov, objatí, bozkov.
Prvé roky sme spolu boli skutočne ukážkovo šťastní. Postupne som naše šťastie systematicky, hoci podvedome ničil. A začal som skôr, ako sa nám narodil syn. Prvé dieťa. Bol som hrdý tata. Vtedy Yvonne samozrejme ešte nič netušila. Svoje aféry som starostlivo skrýval nielen pred ňou, ale v podstate pred celým svetom. Krátke povrchné známosti som stretal výlučne v súkromí ich odľahlých bytov. Moja drahá manželka neveru prvýkrát odhalila, až keď už naša dcéra mala vyše dvoch rokov. Toto boľavé zistenie nás zasiahlo oboch a ja som si sľúbil, že nič podobné sa viac nezopakuje.

Žiaľ, dobrotu som nevydržal sekať dlho. S ľútosťou musím priznať, že stopercentným manželom som nezvládol byť ani celý rok. Trpké zistenie. Sklamaný sám sebou, som sa do zakázaných dobrodružstiev vrhal ešte bezhlavejšie, než predtým.

Prišla na to a vyriešila vec po svojom. Odmenila ma bezútešnou mlčanlivosťou, čo bolo stokrát horšie, akoby mi na verejnosti alebo v súkromí robila hysterické scény. Každý večer predo mňa postavila tanier s večerou a zaželala dobrú chuť, čo však patrilo výlučne deťom, ja som bol len rekvizitou, doplnkom.

Neznesiteľný pocit. Začal som hľadať únik. Bordely boli pre mňa niečo nové, lákavé, dovtedy nepoznané a spočiatku nesmierne vzrušujúce. Myslel som si, že mám veci pod kontrolou. Omyl. Nespomínam si, kedy presne som dostal ten šialený nápad zbaliť šľapku priamo na ulici. Už na tom nezáleží. Test na venerické choroby potvrdil v mojom tele prítomnosť vírusu HIV. Ten približne pred dvoma mesiacmi prepukol v AIDS. Panebože, ona je svätica. Všetko mi odpustila. Jasné, že nie hneď, ale aj jej bezprostredná reakcia je naozaj obdivuhodná. Po tom, čo si odo mňa vypočula pravdu, rozplakala sa usedavo ako malé dievčatko. Požiadala ma, aby som na pár dní odišiel. Neskôr sama zavolala, nech prídem naspäť, ak chcem. Keď sme sa doma stretli, povedala mi, že o mojich neverách vie oveľa viac, ako tuším. Vraj si ohľadom nášho vzťahu veľa vecí vyčíta a berie za vinu, takže mi odpustila a pokiaľ budem súhlasiť, postará sa o mňa až do konca. Nemohol som uveriť. Bol som ohúrený, dojatý a naštvaný zároveň. Jej veľkodušnosť asi nemá hranice! Tak veľmi ma škrelo vedomie, že by som pre ňu jednoducho nebol schopný spraviť niečo podobné...
Uzmierenie bolo fajn a ako sa môj stav zhoršoval, moja láskavá manželka sa o moje pohodlie starala stále svedomitejšie. Časom si dokonca musela v práci vziať neplatené voľno. Urobila to bez najmenších výčitiek. Za to ja som ich mal nielen za nás oboch, ale za celú armádu zločincov.

Môj zdravotný stav sa rapídne zhoršoval, z horúčok som mával halucinácie a taktiež často trpel vedomím, že čoskoro zomriem. Bál som sa smrti. Bojím sa jej stále viac. Môj strach na A raz v noci, keď som opäť nevedel zaspať od bolesti, mi prvýkrát napadla tá diabolská myšlienka: NECHCEM V TOM BYŤ SÁM! Cítil som k nej vďačnosť, no na druhej strane ma nesmierne desilo, čo sa vplyvom postupujúcej choroby dialo s mojím telom; bál som sa umierania, taká je pravda. Za to, čo som spôsobil celej svojej rodine, pôjdem zaručene do pekla, ale prečo by som sa na tú cestu mal vydať sám?! Dala mi rozhrešenie už počas života, hoci si ho vôbec nezaslúžim. Bolo to gesto aspoň trochu úprimné? V kostole sme si sľubovali „až kým nás smrť nerozdelí“, ale prečo by sme aj tú hmlistú čiaru medzi životom a smrťou nemohli prekročiť spolu? Za posledné mesiace som zažil toľko bolesti, že som si vlastne prešiel peklom na zemi, hoci neviem, či po tom, čo som spôsobil ich matke, bude táto skutočnosť zaujímať aspoň naše deti. Všetky tie nevery... to je nič oproti tomu, ako veľmi ma bolesť dokáže ochromiť.

Takto nejako som uvažoval pár dní predtým, ako som sa podujal to spraviť. Môj úsudok bol akiste celý čas zastrený (prinajmenšom od horúčky), ale rázne odmietam tvrdenie, že by som sa pomiatol či niečo podobné. Písomne prehlasujem, že v tú noc som bol dostatočne pri zmysloch na to, aby som vedel, čo sa deje. Ľutujem to, áno, ale nie úplne, už len preto, že som dúfal, že celá záležitosť napokon dopadne celkom inak.

Yvonne

Mala som sebe aj deťom zbaliť kufre okamžite, ako som sa prvýkrát dozvedela o jeho nevere! Vtedy som pred ním mala navždy zavrieť dvere! Za dobrotu... vravela som si, že skutočnosť, že sa infikoval, je viac než dostatočným trestom, navyše, ja ho nemôžem a nechcem súdiť... Porodila a vychovala som mu dve deti a v manželstve sme spolu prežili aj krásne chvíle, preto som mu napokon navrhla, že sa oňho postarám až do konca... ale v tú noc, v tú noc...

Začula som nejaký zriedkavý nepríjemný zvuk, a možno skutočnosť, že som ho nevedela identifikovať spôsobila, že som sa čiastočne prebudila zo spánku. Než som si stihla naplno uvedomiť, kde som a čo presne sa deje, pichol mi injekciu priamo do žily. Kým som sa ako- tak spamätala a začala sa brániť, stihol to zopakovať ešte dva razy. Ešte v noci som trasúcim sa hlasom volala Jaquesovi z hotelovej izby a ráno som to oznámila deťom.

Testy časom prirodzene potvrdili, že som HIV pozitívna, hoci AIDS samotný u mňa zatiaľ neprepukol. To je však samozrejme časovaná bomba.

Rovnako, ako môj exmanžel.