Slovensko moje

Vstúpil som do zázračnej krajiny.
Do zázračnej krajiny som vošiel dnes ráno.
Nad hlavou mi zlaté slnko stálo.
V jesennom snení horelo, plálo,
zlato pršalo z kvetov, zo stromov.
Zlato je na cestách, chodníkoch, pod nohou,
zlato je v záhrade, sade, v lese...
Ako zem tú ťarchu zlata unesie?

Zlaté zrná do skyprenej brázdy
rozsieva rozsievač. Mech je už prázdny.
V sýpkach je zlatých zŕn dosť a dosť.
Nasýti sa domáci, vták i hosť.
Zlatý lán obilia vôkoľ dokola,
biely obrus prestretý, chlieb uprostred stola...
Tu z každého kríka prší žlté zlato.
Bohatá, prekrásna, zvláštna je zem táto.

Vysoké nebo má, strmé bralá, jarky,
modrosýte hory, lesy, sady, parky,
rozbehnuté rieky kdesi do diaľavy,
kvetenstva vodotrysk, koberec meňavý,
v jaskybiach zakliaty krištál, drahokamy,
dávnovek ďaleký v ľade pochovaný,
gejzíry živých vôd i liečivé blato,
vodopád bohatstiev má zem táto.

Nad všetko krásna je v preľúbeznej vôni
stíchnutých údolí, výšok Tatier v tôni.
Krásna je v rovinách, štedrá, zlatonosná
v plodoch, krajci chleba. Horúca i rosná
v májových večeroch, v júli uprostred leta,
keď plachta života je celkom prestretá.
Z jej lona žírneho rastie číre zlato.
Neskonale drahá mi je zem táto.

Smaragd lúk zelených, seno vonnej trávy,
škovránka plavný let, let motýľa hravý,
zacvendžanie kosy v širokom okolí
cilinganie zvonov zvoniace do polí
rozochvie diaľavy, do srdca narazí.
Stvorenstvo pokľakne a šepká zdravasy.
Zem táto krásna je tak veľmi až to bolí.
Ja bozkávam jej lem a slzou ho solím.

Nad všetko drahšie sú mi jej čierne hrudy,
nevädze, krík ruží, vlčí mak rudý,
jesenné riedke hmly, tuhé biele zimy
keď v kýpťoch stromov je čuť plač meluzíny.
Drahý mi je kozub, v ktorom oheň praská,
vybielená izba, domov, teplo, láska,
vystretá ľudská dlaň, ľudské teplo v hrudi.
Milujem túto zem i jej dobrých ľudí.

Rajská je táto zem, vlasť moja, Slovensko.
Od Boha mi daná. Tu celé stvorenstvo
v siedmom dni, v nedeľu k bohoslužbe kľaká.
v žiari svätostánku požehnanie čaká.
Zasľúbená krajina. V dňoch svätých nedelí
sa Boh sám s človekom o seba podelí.
Spev v ústa vylúdi, spev krásny slovenský.
Verný stisk jednoty, bratský a sesterský.


Pri rázcestiach kríže, kaplnky Márie.
Speje k nim zbožný ľud v modlitbe, dôvere,
utiera prachu znoj v pokľaku pokory,
vďačne dá seba v dar v kresťanské hodnoty.
V deň svätého Ducha prosby k nemu letia,
v deň Božieho Tela porozsýpa kvieťa.
Vo všedné dni práce prikladá dlaň k dlani
k prosbe, by smel tu žiť Bohom požehnaný.


Krásny je tento ľud.
Krásna je táto zem.
Matkou mi je, otcom, kolískou si ju zvem.
Vždy sa k nej vrátim späť, keď v duši cítim zlom,
keď ma bolesť trápi i v pohnutí radostnom.
Hodím sa jej na hruď, z jej bystrín budem piť
dušu zašpinenú v jej vodách chcem umyť.
Pookriať v jej horách, prejsť cez vonné lúky
a ľuďom pobozkať pracovité ruky.

V jej lone chcem večnosť spať,
keď smrť mi dýchne v tvár
tmu ničoty slizkú a zo sčernetých már
vložia ma do jamy, v chladnú náruč zemi.
Ona, Mať, zachvieva sa. Miserere mei.
Pritúli ma v sebe ako hniezdo vtáča.
Jej dunivé stony k spánku mi postačia.
Zblízka mi pošepká tajomstvá života.
Zem rodná, slovenská. Večnosti istota.



Anna Vodičková