Posol pravdy

Není pravda, že každý se bojí smrti, neboť nikdo neví, zda není naopak pro člověka nejvyšším požehnáním. - Sókratés

Nie vždy sa príbeh, začína na začiatku a končí sa na konci. Ten môj je príbehom len z časti a z tej ďalšej časti je životom. Všetko, ale má svoj počiatok a ten je v mojom prípade v nemocnici. Dúfam že svoje posledné kolo, dôstojne dohrám. Pomôcť vtom, by mi mal aj kňaz. Práve v ňom, spočívajú moje nádeje v odpustenie. Odpustenie, previnenia. Až teraz ho vidím. Kňaz prichádza. Stále mám šancu. A chcem ju poriadne chytiť a nepustiť.
Kde by som, asi mal začať ? Otče ? Prehováram a pozerám sa na kňaza, ktorý sa vedľa mňa, usadzuje na stoličku.
Začni od svojho detstva. Detstvo je krst ľudskej duše. Zmena a premena človeka z chlapca na muža. Je to ako premena, húsenice na motýľa. Zázrak života.
Súhlasíš so mnou ?
Áno. Otče. V detstve, som zažil, podobný zázrak. S matkou a otcom, sme bývali na farme, ďaleko za mestom. Otec bol správny chlap a matka, bola moja najväčšia láska. Miloval som ju celým, svojím, srdcom. Keď som nepracoval pri kravách, tak som sa len tak bezcieľne potuloval, po okolí. Bol som vlk samotár. Mal som len zopár kamarátov. S deťmi, som si nikdy nerozumel. Nikdy som medzi nimi nezapadol. Keď som bol sám, cítil som sa slobodnejší. Bol som proste iný.
Chápem ťa.
Vždy keď som bol slobodný, realizoval som svoje nápady a fantázie. Pripadal som si ako jediný človek na svete, ktorý vidí iný svet, ako ostatný. Videl som rast rastlín, krásu lúk a hôr a neustáli, prekypujúci život. Život, stvorený v pradávnych časoch, ktorý zaniká a vzniká. Raz keď som bádal v starých opustených budovách, ktoré už dlhé roky, nikto nepoužíval, započul som prvý krát, ten hlas. Aký hlas ?
Hlas krásy.
Hlas anjela.
Anjela ?
Áno. Božieho anjela. Ahoj. Prehovoril mi do duše. V ten moment, som ucítil, hurikán energie, ktorý sa mi rozlial po tele a naplnil ma. Na veľmi krátku chvíľu, som pochopil, záhady života a vesmírnych sfér. Keď tá chvíľka skončila, opäť som videl ako človek. Opäť som videl len hmotu a nevidel som to, čo je ukryté pod ňou. Ahoj. Odpovedal som mu. Nečakal som že mi ešte niečo povie.
Rád tu blúdiš ?
Rád. Odpovedal som.
Si len v mojej hlave ?
Vtom sa mi prvý krát ukázal.
Ako vyzeral ?
Vyžarovalo s neho svetlo. Rezalo ma v očiach. Nevidel som jeho tvár, ani telo, videl som len svetlo. Osvetlilo schátranú budovu. Kto si ?
Ten, kto ťa má rád.
Máš ma rád ? Nikdy som ťa nevidel. Ešte uvidíš. Tvoj čas, ešte nenastal. Každý má svoj čas a keď odbije jeho posledná minúta, uvidí ma. To čo vidíš teraz je len škrupina.
Škrupina ? Áno. Niektorý ľudia si myslia že existuje len tá škrupina. Nevidia ďalej, ako po koniec svojho tela. To totiž považujú za skutočné. Ostatné je pre nich mýtus. Vidia len to, čo majú vidieť.
Čo vidíš ty ?
Netuším. Odpovedal som a zahanbil som sa, nad vlastnou nevedomosťou. Už by si mal ísť. Prehovoril a mňa napadla ľútosť. Bál som sa že už nikdy, nebudem počuť, ten ľubozvučný hlas. Zbohom. Odpovedal som. Vedel som že dnes, som videl za škrupinu. Radoval som sa, lebo som vedel že čas v ktorý som veril, ale pochyboval som, určite raz príde. Jeho slová, som sa snažil, uchovať si v srdci. Odišiel som domov. Rodičom som o tejto svojej príhode, nikdy nepovedal.
Na ďalší deň, som sa opäť vliekol po ceste a v hĺbke svojho srdca, som dúfal že sa opäť stretnem s tou tajomnou bytosťou.
Bolo horúce leto. Na to si dobre pamätám. Mal som na sebe svoje obľúbené, červené, tričko v ktorom som sa vždy cítil, veľmi pohodlne. Vstúpil som do schátranej budovy. Ucítil som pach vekov. Prešiel som cez otvor určený dverám, ale tie tam neboli. V budove aj napriek slnečnému počasiu, prebývala tma. Čierna ako rubáš smrti. V ovzduší som cítil, vôňu prachu.
Tentoraz som nepočul ten prívetivý hlas. Počul som nárek. Nárek, ktorý sa v tú chvíľu, prepojil s mojím strachom.
Dnes už si na to čo som tam uvidel, poriadne nepamätám. Viem, ale že som pomaly, prechádzal budovou. Hľadal som zdroj náreku. V mozgu sa mi usadila nepríjemná predtucha. Je to ako keď zistíte že sa opäť ozval, váš šiesty zmysel.
Na konci dlhej, tmou zahalenej, chodby, som niečo uvidel. Zostal som prekvapený, stáť na mieste. Premýšľal som, čo urobím. Zahryzol som si do pery a vydal som sa na výpravu k postave, ktorá kľačala v prostriedku chodby a jej nárek sa mi zastavil v ušiach a s plných pľúc ma volal o pomoc.
Kto si ? Prehovoril som. V strachu zovretom hrdle, som mal púšť. Každým krokom, som sa nebezpečne, približoval k tej postave. Tiene stromov, dopadali na zem, pod mojimi nohami a ešte viac prispeli k hrôze, ktorú som v tejto chvíli pocítil. Bol som posledných pár krokov od tej postavy. Na prstoch som si rátal, koľko krokov, som prešiel. Rozrušený som si hrýzol do spodnej pery až som ucítil, prenikavú, štipľavú, chuť, krvi. Ešte jeden krok a som pri nej. Po chrbte mi prúdom stekal pod. Chrbát sa mi premenil na mraziareň. Chĺpky na koži sa mi postavili do pozoru a premenili sa na elektrické drôty. Spravil som posledný krok. Rukou som sa nahol k tej postave. Za tebou. Prehovorila, tajomná postava. Jej hlas bol ako diamant strachu, ktorý dopadol a roztrieštil sa o mňa. Srdce mi zbesilo búšilo a bojovalo o moju bdelosť. Pomaly som sa otočil a pozrel som sa za seba. Ľutoval som, že som poslúchol jej radu. Stáli tam prízraky, ľudského bytia. Boli v Adamovom rúchu. Stáli na mieste na konci miestnosti, ukryté v tme. Vznášali sa, nad prachom, zahalenou zemou. V prvom rade, boli deti. Nemali oči, namiesto nich mali, golfové jamky.
Začali sa približovať. Každým neviditeľným pohybom, boli, bližšie pri mne. V koži, som ucítil ich hnev. Stál som na mieste. Rukami som si zakryl oči. Po chvíli som si ruky zložil k bokom a otvoril som oči. V budove nik nebol. Znova bola prázdna a opustená. Teda až na mňa. Ahoj. Nesmierne som sa zaradoval keď som započul, ten prívetivý hlas. Ahoj, odpovedal som, ešte stále šokovaný.
To čo si videl, si mal vidieť. Myslíš si že to bolo skutočné ?
Zakrúžil som hlavou na znak nesúhlasu.
A čo je skutočné ?
Opýtal sa ma a ja som prekvapivo zistil že nepoznám odpoveď. Len jedna skutočnosť je skutočná.
Opýtaj sa sám seba, som skutočný ?
Asi áno. Odpovedal som, stále neistý, svojou odpoveďou. Ja som toho zažil veľa chlapče a viem že vy ľudia, ste zvláštne tvory. Rozdeľujete ľudí na zlých a dobrých na čestných a nečestných na pekných a škaredých. Je to, ale ako keď sa snažíš, prísť na to, či má zebra čierne pásy z bielymi, alebo biele z čiernymi. Ľudia sa nerozdeľujú na zlých a dobrých, ale na mŕtvych a živých. Každý je zlý a zároveň aj dobrý. Aký si ty ?
Opýtal sa ma. Mal som sklonenú hlavu a premýšľal som. Som taký aký sa rozhodnem že budem. Presne tak, chlapče. Je to na každom z vás.
Poď von, tieto múry, zažili množstvo bolesti a šíria ju ďalej do sveta.
Vyšli sme z budovy na lúku. Slnko sa žiarivo jagalo na oblohe a dodávalo, krajine silu. Svet je krásny. Je obrovský a pritom takí malý. Máš pravdu. Prisvedčil som. Videl si už more ? Opýtal som sa. Áno. Odpovedal. Je krásne. Dodal som. Máš ma rád ? Opýtal som sa. Mám rád každého. Aj teba. Niektorý ľudia ma nemajú radi, pripadám im neskutočný.
Pre oči väčšiny, som neviditeľní. Je zbytočné sa ukazovať tam, kde sú ľudia slepí.
Slepí ? Áno, sú slepí, ale pritom vidia. Majú oči zavreté a boja sa ich otvoriť. Vidia aký krásny svet máte a pritom, im príde ničím nezvyčajný a úplne obyčajný. Ja tu nie som na to, aby som niekoho súdil. Som tu na to, aby som vám ukázal pravdu. A práve pravdy sa ľudia boja. Pripadá im neskutočná tak ako aj ja.
Prečo im pripadá neskutočná ?
Pretože sa jej boja. Odkrýva ich klamstvá a pretvárky. Už musím ísť domov. Prehovoril som. Dobre. Odpovedal. Stretneme sa ešte ? To je len na tebe. Ty si pánom, svojho života.
Zajtra sa sem vrátim. Povedal som a utekal som, po dlhej lúke, domov. Lúka rozvoniavala, letnou vôňou. Prvý krát po dlhej dobe, som sa cítil šťastný. Videl som svet v lepšom svetle.
Zbehol som po lúke a za pár minút som bol doma.
Matka sa na nič nepýtala, čo ma potešilo. Bol som unavený a tak som si ľahol do postele a zaspal.
To je teda zaujímavý príbeh.
Áno, otče. Ale to ešte nie je koniec.
V tú noc sa mi sníval, zvláštny sen. Prebudil som sa na posteli. Izbu zakryla tma. Bál som sa jej. Opäť som mal, ten nezvyčajný pocit. Z tmy sa vynorili rohy. Jasne si pamätám aké boli ostré. V tú chvíľu, ma to šokovalo. Postupne sa vynorila aj ďalšia časť, ale kvôli tme, som ju nevidel. Z poza rohov sa cez tmu, predralo svetlo. Osvietilo chladným svetlom, moju izbu. Konečne som videl, to stvorenie, pred sebou. Bola to koza. Teda skôr hlava, toho stvorenia, bola kozacia. Namiesto kopýt to malo ľudské ruky a na zadku chvost.
Znehybnel som, ležiac v posteli. Ahoj. Prehovorilo to stvorenie. Neodpovedal som. Máš drevený jazyk? Opýtal sa ma a zasmial sa. Nemusíš sa ma báť. Ja nie som, tvoj nepriateľ. Ten, ktorého si dnes stretol, nie je takí dobrí, ako sa ti zdá. Snaží sa ťa zmanipulovať. Chce ťa odviesť z tohto sveta od mami a otca. Dávaj si na neho pozor. Je nebezpečný. Veríš mi ?
Neviem čomu mám veriť. Odpovedal som. Ver pravde. Tvoje srdce ti vraví, aby si mi neveril, ale to je hlúposť. To kvôli nemu, ťa nikto nemá rád. Zabudni na neho a potom sa postav, proti tím, ktorý ti ubližujú. To je moja rada.
Dobre teda. Odpovedal som a bojazlivo som preglgol.
Ak mi klameš, zistím to. Vy ľudia, máte falošné jazyky. Ten tvoj, ale nemusí byť takí.
Zbohom. Prehovoril a zmizol. Prikryl som sa prikrývkou a zaspal som.
Doteraz neviem kto, alebo čo, to bolo. Viem, ale, že nasledujúci deň sa mi zmenil život.
Vstal som z postele. Preobliekol som sa a nastúpil som na školský autobus. Otec bol v práci a mamina, šla do práce, tesne po mne. Keď som sa vracal zo školy ako vedomosťami naplnený, usilovný, študent, zastal som na ceste, smerom k autobusovej zástavke. Vedľa cesty sa vynímal les a už len pri pohľade naň, ma striaslo. Videl som v ňom zlo. Bez pohľadu naň, som pokračoval v ceste. Hlavu som mal sklonenú k zemi. Za stromami sa v lese, niečo pohlo. Narušilo to môj pokoj. Ako Lótova žena, som obrátil hlavu k lesu. Najprv som nič nevidel, len vysoké stromy a malé kríky s ostrými tŕňmi. Potom som to zbadal. Za stromom, som uvidel, rohy. Špicaté ako hrot ostrej dýky. Postupne sa odkryla aj kozacia hlava.
Mravci mi začali pobehovať po bruchu. Chcel som odvrátiť zrak, ale bol som zhypnotizovaní. Ahoj človek. Prehovorilo to stvorenie. Dnes nezabudni. Po chvíli, som konečne, odvrátil zrak. Bál som sa ako nikdy. Utekal som domov. Nastúpil som na autobus. Hneď ako som vystúpil z autobusu, pokračoval som v maratóne.
Vtom do mňa zo zadu, niečo narazilo. Keď som sa spamätal, videl som, čiernobiely bicykel. Aha, pozrite banda ! Vidíte toho mamľasa ? Šprt, Bill. Nechajte ma na pokoji, vykríkol som. Ale no tak, ty vieš že to tak nebude. Tak kde máš, tých svojich, neviditeľných kamarátov ?
Jeden z nich štyroch do mňa strčil a ja som hlavou, tvrdo dopadol, na zem. Po chvíli, som na jazyku, pocítil, chuť krvi. Pokúsil som sa vstať, ale dostal som, kopačku do brucha. Zvíjal som sa na zemi ako had. Myslel som si že mi z brucha, visia črevá. Takmer som neuniesol, tú potupu. Vedel som však že keby som zaútočil, obišiel by som ešte horšie. Preto som nehybne, ležal na zemi a dusil som v sebe hnev. Maj sa a nabudúce sa nám nepleť do cesty. Teraz aspoň vieš že tvoji neviditeľní priatelia, neexistujú. Sú len v tvojej, dutej, hlave. Potom konečne odišli. Plakal som. Slzy mi tiekli po lícach a brade. Môj svet sa vtedy rozpadal na kusy. Pocítil som hanbu, nad sebou samým. Konečne som sa videl v pravde. Som, úbožiak. Prehovoril som a utrel som si slzy. Pomaly s obrovskými bolesťami, som sa postavil na nohy. Musíš im odpustiť. Čože. Odpovedal som a otočil som sa. Opäť som videl, svojho duchovného priateľa. Jeho svetlo ma neuveriteľne otravovalo. Nikdy im neodpustím. Nemám čo odpúšťať. Nenechám sa takto týrať. Pomstím sa im, pomstím sa svetu. Ak si myslíš že im niekedy odpustím, si na omyle. Nenávidím tento svet. Je skazený a zlí. Je krutý. Horší, než, celé peklo.
To, ale, nie je pravda.
Kašlem na pravdu. Odpovedal som mu. Jediná pravda je tá, ktorú mám ja a tá je pre mňa svätá.
Ak sa rozhodneš pre túto cestu, už nebude cesty späť. Tvoj hnev, ťa zničí. Ver mi, zničil už množstvo ľudí. Zotročuje vás. Ale trpia, zas po väčšine, obyčajný ľudia. Je to mor klamstva. Rozšíril sa medzi vami. Hubí vás a sami o tom neviete.
Ak mi nepomôžeš, už nikdy, ťa nechcem vidieť.
Tak dobre. Rozhodol si sa sám. A nezabudni, svet nie je takí zlí. A keď ho pochopíš, pochopí aj on teba.
Od tejto chvíle som svojho kamaráta, už nikdy viac, nevidel. Vyparil sa z môjho života a spolu s ním aj láska k svetu, ukrytá v paláci môjho srdca.
Keď zmizol, stál som na ceste a stále som nechápal, čo sa v tej situácií udialo. Ale vedel som že on mi s mojím problémom, nikdy nepomôže. Teraz viem, že to bola chyba. Až teraz sa utápam v depresiách a každý deň, myslím na tú, osudnú chvíľu. Neviem čo so mnou bude keď zomriem a viem že môj čas, speje ku koncu. Čo bude potom ? Čo bude keď mi hodiny života, odbijú polnoc a odhalia mi záhady vesmíru ?
Pre toto sa trápim a svoju dušu už roky spovedám. O tomto incidente, som doma, nikomu nepovedal. Zaklamal som, že som spadol ako som bežal domov. Na ďalší deň, nastal koniec, môjho príbehu. Doma som si pripravil kladivo a zobral som si ho v taške do školy. Prišiel som k Bradleymu, zbabelcovi, ktorý ma deň predtým, tak doriadil. V rukách som pevne, zvieral, kladivo. Pot mi v tú chvíľu, stekal po rukách a chrbte. Nevedel som, čo robím. Nevedel som že hnev, ma úplne ovládol a nakazil, chorobou klamstva. Blížila sa moja posledná chvíľa, ochrancu pravdy a lásky. Napriahol som sa k úderu. Ruka mi vystrelila ako šíp.
Kladivo tvrdo, dopadlo, na jeho líce. Krv mu vyletela z úst a dopadla na moju košeľu. Po náraze, Bradley padol na zem. Šokovaný som sa na neho pozeral s krvavým kladivom v rukách. Jeho krv mi stekala po košeli. V tej chvíli,som vedel že nie je cesty späť. Doteraz si dobre pamätám ako tam ležal. Myslel som si že som ho zabil. V tomto okamihu je skrytá najväčšia bolesť, mojej duše. Práve preto chcem, aby si ste mi odpustil otče.
Viem že svojho kamaráta, už nikdy, nestretnem a tak dúfam že mi aspoň vy odpustíte.
Úprimne toho ľutuješ ? Opýtal sa.
Áno. Odpovedal som. Ak hovoríš pravdu, odpúšťam ti. A odpúšťa ti aj tvoj duchovný priateľ. Nemáš ani tušenie, aký je šťastný že si prijal pravdu, ktorú hlásal a pridal si sa k dobru.
Ako to viete ?
Ja som, posol pravdy, chlapče. Ten, ktorý prišiel a prichádza. Je šťastný za každého, kto jeho posolstvo pochopí. Je šťastný aj za teba.
Ale otázka neznie či je on šťastný.
Si ty šťastný že ho opäť počuješ ?
Áno. Už som v to ani nedúfal a ty si predsa prišiel. Si tu a rozprávaš sa so mnou.
Ale prečo si v…
Nezáleží na tom akú škrupinu vidíš a aký tón hlasu počuješ. To je nepodstatné.
Záleží na tom v čo veríš.
Verím v pravdu. Po chvíli som prehovoril a s očí mi vyhŕkli slzy. Napil som sa vody šťastia a odpustenia.
Teraz som už vedel, že môžem, slobodne odísť. Neplač. Plač je zbytočný. Odchádzaš a to je tvojím darom.
Zatvor oči a nechaj sa viesť hlasom. Ten hlas je pravdivý ako pravda sama. Vedie tích, ktorý odchádzajú.
Pomaly som zatváral oči. Nechal som sa viesť, jemným hláskom smrti. Viečka sa mi ospalo, približovali k večnému spánku.
Posledný pohľad, som zamieril k oknu. Videl som ako na okennú rímsu, pristál holub. Vznešene sa mi predvádzal, opaľovaní, slnečnými lúčmi.
Pozrel sa na mňa. Jeho pohľad, bol to posledné z môjho života. Vedel som že v tejto chvíli, opúšťam svet a spolu s ním aj život.
Plním jeho podstatu. Holub vzlietol z okennej rímsy a ja som zatvoril oči. Opustil som život a prijal som smrť.
Keď som opäť, otvoril oči, stál som v tme. Obrátil som hlavu na pravo a videl som zástup mŕtvych a na jeho čele, svojho radcu. Jeho rohy, boli o mnoho väčšie ako v mojich predstavách.
Obrátil som hlavu a na pravo som videl tajomné stvorenie, kľačiace v temnote.
Zbohom. Vyslal som pozdrav k svojmu radcovi. Vtom zmizol aj zo svojim zástupom. Otočil som sa a kráčal som temnotou k tajomnej bytosti.
Po chvíli, som bol pri nej.
Čakal som, čo urobí. Vtom sa postavila. Otočila sa tvárou ku mne.
Ten moment, ma zamrazil.
Pred sebou, som videl, sám seba. Ty si...
Nebol som schopný, tvoriť slová. Postupne mi všetko, samé od seba, začalo dávať zmysel. Konečne, som pochopil. Poď za mnou. Prehovoril a chytil ma za ruku. Na konci temnoty, stála brána. Cestou k nej, som mizol. Premieňal som sa
na neviditeľní prízrak. Pred bránou som sa zmenil v prach. Moja druhá bytosť, vstúpila do brány.
Stratila sa vo svete, kde čas nič neznamená. Kde len jedna skutočnosť je skutočná.

„Žádný člověk se necítí úměrně svému věku. Bytost ukrytá v našem těle – osobnost, duše, vědomí – nemá věk.“ - David Lynch
KONIEC