Cesta poznania

Stál na ulici a obdivoval elegantné pohyby labute, unášanej vodným prúdom, malého jazierka. Obdivoval ju.
Zapôsobilo na neho ako ladne pláva po povrchu a nikdy sa nezatopí. Jej biele perie, svietilo v slnečnej žiare ako bytosť dobra a krásy. Vždy si prial, byť takí krásny. Vedel, ale že nikdy takí krásny, nebude. Ľudia ho vždy budú od seba odvrhovať. Sú už raz takí. Svet je takí, akí sú ľudia. Jemu to ale nevadí. Nemôže plakať a nemôže sa ani smiať. Vždy, túžil byť človek. Vždy si to prial. Koľko krát už v noci kľačal pod guľatím mesiacom a prosil. Prosil a prosil. Len prosiť, ale asi nestačí.
Prečo je ale až tak odlišný. Prečo nie je bežný smrteľník. Ľudia si myslia že je netvor. Možno aj je. Ani on sám nevie kto vlastne je. Záleží na tom ? Záleží na tom keď je len kus, špeciálne upraveného, kovu ? Ak na tom nezáleží, potom má o jednu starosť menej. Ak na tom ale záleží ako zistí v čom spočíva zmysel človečenstva ? Kde je hranica medzi človekom a kusom kovu ? Na tieto otázky, nepozná odpoveď. Dumá nad nimi. Už ale vie že je rozdiel, snažiť sa byť človekom a byť človekom. Sú to dve odlišné, rovnice, života.
Pokračuje teda vo svojej ceste, nikam. Snehovo biela labuť mu mizne z dohľadu. Vedie ho cesta. Cesta, ktorú sám nepozná. Je to jeho cesta poznania ? Nájde v nej odpovede ? Existujú len dve možnosti, áno alebo nie, nikdy neexistuje tretia možnosť.
To je jedno z prikázaní a pravidiel existencie a života. Sám má pochybnosti, vtom či vlastne záleží na jeho existencií. Veď vlastne aj autobus je len kus kovu. Pred ním sedí na lavičke, malí chlapec. Dúfa že mu odpovie na niektoré z jeho otázok a tak si ku nemu prisadá. Listy opadávajú zo stromov a plnia tak svoju úlohu v kolobehu života.
Kto si ? Pýta sa chlapec.
Uvažuje nad touto otázkou a skladá odpoveď. Odpoveď, ale nepozná. Ty vieš kto som ? Pýta sa. Potrebuje pomoc pri skladaní odpovede. Si robot. Odpovedá chlapec. Čo je to robot ? Pýta sa. Nepozná slovo robot. Pripadá mu cudzie. Vždy si myslel že je človek, ale v poslednom čase, zisťuje že nevie kto je. Svet mu zamotáva hlavu. Nechápe jeho zmysel. Nechápe zmysel jeho pravidiel a zásad. Vidí len chaus. Zdá sa mu, ale že ľudia vo svete vidia poriadok. Prečo nevidí a necíti to čo oni. Včom sa líši ? Kde nájde odpoveď na túto hádanku ?
Prečo pred ním svet skrýva odpovede a odkrýva otázky ? Mám pre teba hádanku. Hádanku ?
Áno. Odpovedá chlapec a usmieva sa.
Ráno to chodí po štyroch, cez deň po dvoch a večer po troch nohách. Čo je to ?
Ja neviem. Odpovedá. Tá hádanka je pre neho rébus. Túži, poznať odpoveď. Kde ju ale nájde ?
Už musím ísť. Prehovára chlapec. Maj sa. Ahoj. Odpovedá mu. Chlapec uteká rovno po ceste a on mu to závidí. Závidí mu jeho slobodu. Závidí mu zmysel, jeho existencie. Chcel by byť ako on. Byť iný je občas zlé, ale neznamená to, byť zároveň lepší ? Odlišnosť je zároveň kúsok, jeho slobody. Potrebuje jej, ale viac. Potrebuje viac odpovedí. Potrebuje odhaliť odpoveď na tú hádanku. Zlomiť pečať jej záhady. Vydáva sa vpred a pokračuje v ceste. Obklopujú ho listnaté stromy, ktoré si pospevujú, ovievané vetrom. Vidí ich zmysel. Niekedy mu pripadajú múdrejšie ako ľudia. Ľudia chcú stále viac a oni chcú len to čo už majú. Práve preto stromy obdivuje. Pretože nechcú byť viac, než sú.
Vľavo od neho sa zjavuje jazero. Približuje sa k nemu. Už vidí jemné vlnky, ktoré sa vytvárajú na hladine a žmurkajú na neho. Rybár, stojac pri brehu, nahadzuje do jazera návnadu. Jeho to nezvyčajne zaujalo. Vidí vtom zmysel a zároveň aj chaus. Vidí ako sa pretínajú v bode podobnosti a dotýkajú sa. Voda je život a návnada je smrť. Tak to už v živote chodí, tam kde je život, tam je aj smrť. Vždy sa budú návzájom doplňovať vo svojich úlohách. Ahoj. Prehovára. Zdravím. Odpovedá rybár. Už si niečo chytil ? Nevedel čo mal chytiť, preto mu na otázku neodpovedal. Rybár ťahal z vody návnadu a nijak zvlášť si ho nevšímal. Jeho pozornosť, zaujal udica, ktorú rybár držal v rukách. Ten nástroj ho desil a fascinoval zároveň. Mal moc a mal aj úlohu. Mal všetko a nevedel o tom. Ten nástroj tvorila nevedomosť a nevedomosť vedie k ľudom. Keď chytíš rybu zabiješ ju ? Opýtal sa.
Niekedy áno. Odpovedal mu rybár.
Bojíš sa že raz zomrieš ?
Áno. Odpovedal mu. A bojí sa sa tá ryba že a zomrie ? To neviem. Podľa mňa sa nebojí, pretože vie že umrie. Každý to vie a každý sa toho bojí. To už je taký zvyk ľudí. Odpovedal mu rybár. Áno je to zvyk ľudí. Strach to je ich zlozvyk. S touto myšlienkou sa vzdiaľoval od rybára, doplnený vedomosťou. Kamenná cestička, tvorila krásnu koláž s okolitým prostredím. Všetko mu to pripadalo krásne. Celí súlad prírody a všadeprítomný chaus.
V diaľke sa ako obrovo koleno, vynímal kopec. Priťahoval ho k sebe ako magnet. Nikdy necítil strach a ani šťastie. Tieto pocity pre neho, znamenali svet neznáma. Strach je ľudská vlasnosť. Patrí k ľuďom už od počiatku vekov. Radosť je pocit blaženosti, ktorý ale vyprcháva v tvrdých kameňoch, ľudských sŕdc. Hnev je strach z pokoja. Čo je ale pokoj ?
Tento pocit nepoznal a nikto mu ho nikdy neopísal. Pocity mu pripadali zvláštne, niekdy riadili ľudí s ich dovolením. Ľudia sú nepredvídateľné zvieratá, obdarené schopnosťou, vnímať a učiť sa. On je niečo iné. Je niečo čo je a zároveň to nevie, slovami vyjadriť. Vystupoval po hrebeni vrchu a svet vôkol neho, pučal vznikom života. Rovno pred ním, sedel na starej, drevenej, lavičke, muž. Ako sa darí ? Oslovil ho.
V ňom to vyvolalo otázky. Ako sa mu darí ? Ako sa cíti ? Prečo nemá živé srdce ? Srdce, ktoré by mu umožňovalo, tieto pocity prežívať. Chce byť takí. Kde je ale ukrytá, schopnosť stať sa človekom ? Kde sú ukryté odpovede.
Ako sa darí, tebe ?
Opýtal sa. O chvíľu umriem, ale napriek tomu sa teším.
Tešíš sa ?
Prvýkrát ho prekvapila, odpoveď človeka. Áno teším. Mám na dosah, niečo lepšie.
Lepšie ako život ?
Omnoho lepšie. Som robot ? Opýtal sa. To slovo sa mu takmer nechcelo vysloviť. Urážalo ho. Áno si. Si ale zároveň priateľ, pretože tu so mnou sedíš na prahu dvoch svetov. Čo znamená byť priateľ ? Aké povinnosti má priateľ ? Je skutočný priateľ, alebo sa to musí naučiť ako sa deti učia chodiť. Priateľ môže byť každý. Skutočný priateľ je ale len jeden. Je to ten, ktorý za vás bojuje aj keď nemusí. Prisadol si ku nemu na lavičku a pozoroval život.
Život, ktorý nepochádza od ľudí a preto je takí dokonalí.
Obaja si vychutnávali krásne ticho a nikto túto chvíľu, nechcel prerušiť, jazykom reči. Slnko neochotne zapadalo na obzore.
Zmenilo si plášť žltej na oranžovú farbu.
Starček, prerušil ticho. Zbohom priateľu. Ahoj. Odpovedal. Nezabudni že každý tvor je iný, dokonca aj ľudia medzi sebou a schopnosť byť iný je cennosť, ktorú by si si mal vážiť. Ja už odchádzam. Smrť ma vedie po rieke, spájajúcej dva svety. Starček sa rozosmial a z oboch očí mu vyhŕkli slzy. Tie slzy mu pripadali nádherné. Pripadali mu také, pretože neboli obyčajné. Boli to slzy života a smrti. Chcelo sa mu s ním smiať, ale nemohol.
Chcelo sa mu s ním plakať, ale nemohol. Starček sa nadýchol a posledný raz vydýchol. Uvidel jeho unikajúcu dušu. Videl ju ako sa vznáša v oblakoch. Sedel tam a pozeral sa na nočnú oblohu a videl jeho dušu po boku hviezd. Teraz už poznal odpoveď na tú hádanku, ktorú mu dal chlapec.
Odpoveď znie je to človek. Ráno je jeho detstvo, ktoré prežíva na štyroch nohách, cez deň je jeho dospelosť a večer sa opiera o palicu a hľadí smrti do tváre. Konečne pochopil, význam života a smrti. Pochopil že život má svoj vlastný, opodstatnený, význam. Život je cesta a cesta je život a on sa rád necháva tou cestou viesť. Cestou za poznaním. Cestou života. Cestou, ktorá v núdzi, vždy podá, pomocnú ruku. Je to cesta, ktorou každý prechádza a keď sa skončí, každý pochopí jej jednoduchosť.
KONIEC