Laboratória bezlásky

Vie dieťa ublížiť?
Nie, kým ho to nenaučia starší. "Umenie" ubližovať (fyzicky a psychicky) je odovzdávané od pokolenia k pokoleniu, zdokonaľované od pokolenia k pokoleniu. Ale vie maličké dieťa potešiť? Vie sa smiať? Vie.
Kdesi robili dosť zvrátený test. Novonarodené deti umiestnili pod dozor vedcov aby sa zistilo, ako sa budú deti vyvíjať bez lásky. Rodičia k nim nemohli, chodili k nim len opatrovateľky a starali sa o ne, ale bez jediného úsmevu, pohladenia, alebo iného prejavu náklonnosti.
A ako tento pokus dopadol? Po niekoľkých týždňoch vzal celý test rýchli koniec, lebo deti prestali prímať stravu a do posledného zomreli. Človek je už raz taký, že musí zničiť aby pochopil.
Zbrane sú najstarší vynález ľudstva. Skôr než prvý pračlovek vytesal Venušu z Moravian, prv než vznikol prvý kostený hrebeň, alebo škrabka, slúžiaca ako hudobný nástroj, bol tu už kyj. Prečo? Prečo prvý inteligentný tvor, ktorého naša Zem splodila, ako prvé vymyslí práve zbraň?
(Ak veríte na mimozemský život, tak sa ešte zamyslite nad tým, či to podobne muselo fungovať na iných planétach. V sci-fi románoch je ľudstvo vždy tá mierumilovná rasa, ale ak raz narazíme na mimozemskú civilizáciu, podľa mňa bude v hudbe, filozofii, maliarstve a v ostatnej kultúre tisícročia pred nami, zatiaľ čo o atómovej bombe sa im nebude ani snívať.)
Deti sa zvyknú posmievať vrstovníkom, ktorí sú trošku iní a každé posmešné slovo má silu stovky bičov útočiacich na dušu. Vznikajú jazvy neviditeľné, no nezmazateľné a to všetko úplne zbytočne. Deti si neuvedomujú, čo vlastne robia a aké to zvykne mať dlhodobé následky. Čakáte že odsúdim deti za ich správanie? Tak to čakáte veľmi zle, lebo nie ruka ktorá drží bič je vinná, ale myseľ, ktorá k bičovaniu dala podnet a tou mysľou sme my, dospelí a civilizovaní ľudia. Deti, zatvárané do laboratórií bezlásky aby sa naučili čeliť "krutej realite"
Lenže deti snívajú o jednom: stať sa dospelými a tak nás napodobujú vo všetkom od chodenia po dvoch až po nadávanie priateľom.
A potom dospelí spomínajú, na najkrajší čas ich života. Na obdobie, keď si priali byť dospelými, keď neboli pôvodcami utrpení. Kým len napodobňovali. Kým nezistili, že prúd je silný a radšej sa nechali ním unášať.
Lenže, žiaden prúd nie je dostatočne silný na to, aby zlomil človeka, len my sa mu dobrovoľne poddávame. Nemôžeme prehrať, môžeme sa vzdať. Ale prečo byť rovnako drsný ako svet naokolo? Sú ľudia, ktorí s tým prúdom bojovali až do konca.
A vyhrali.
Počuli ste o "anjeloch"? (Teraz nemyslím tých vysmiatých zlatovlasých s krídlami a svätožiarou. To slovo som použil, lebo žiadne lepšie ma nenapadlo.) O ľuďoch, ktorí svojím aktivitou zmenili svet k lepšiemu? Hovorí vám niečo Martin Luther King? Al Gore? Počuli ste o Carlovi von Ossietzkemu? Viete kto boli Lech Walesa, Matka Tereza, Dalajláma, Aung San Su Ťij, Nelson Mandela?
A je oveľa viac takých, o ktorých ste nepočuli, lebo dobrí ľudia nie sú SuperStar pretŕčajúci sa v telke a s plačom prosiaci o váš kredit. Oni, každodenný "anjeli", rozdávajú kredity. Síce za také kredity na nepošlete jedinú SMS, ale nabijú vás pozitívnou energiou do celého dňa.
Oni by nikdy nezatvárali deti do laboratórií aby zistili, či dokážu žiť bez lásky, lebo oni to už dávno vedia.
Tu ide skôr o nevôľu ľudí pohnúť sa z miesta. Čo všetko bude ešte ľudstvo musieť spraviť, kým zabudne na svoj prvý vynález? Kým zahodí všetky tie atómové bomby do prepadliska dejín a vykročí k svetlím zajtrajškom?
Ľudstvo ako také by sa malo naučiť zodpovednosti. Ľudia by si zas mali uvedomiť, že zatváranie očí nikam nevedie a že je omnoho lepšie vypnúť na chíľu telku a venovať sa (svojim) deťom. Tie to potrebujú a potrebujeme to aj my. Netreba ich zatvárať do laboratórií bezlásky.