Sabriel-Lirael_Abhorsenka

"Deváta oblast se od všech předešlých končin Smrti podstatne lišila. Když vyšly ze tmy Osmé brány, Lirael zamrkala oslepena náhlým světlem. Dobre známý tlak řeky, cloumající jí koleny, zmizel a spolu s ním i celý proud. Řeka jí nyní jen mírně šplouchala kolem kotníků a voda byla teplá. Strašlivý chlad převládající ve všech předchodzích oblastech nechaly za sebou.
Všude jinde ve smrti sa vždy cítily stísněně působením onoho podivného šedého světla omedzujícího výhled. Tady tomu bylo přesně naopak. Tady je ohromovala rozlehlost; Lirael přes rozsáhlou plochu třpytící se vody viděla na kilometry daleko."

Smrť.

Nie smrť, ale Smrť - to je miesto ktoré obývajú mŕtve duše. Väčšina mŕtvich duší v pohodičke a bez námietok prejde až za poslednú bránu, lenže sem-tam sa vyskytnú také problémovejšie typy. Také, čo chcú mať znova fyzické telo, moc, jesť teplé ľudské mäso a vcelku majú také požiadavky, ktoré sa živým vôbec nepáčia. Aby naďalej na tomto svete vládla rovnováha (čítaj pohodička), v krvi kráľov, Clayr a Abhorsenov koluje Výsada.
Že čo to tá výsada je? To jejeden z najlepších nápadov pána spisovateľa, vďaka ktorému je isté, že knihy ani po tridsiatich rokoch nezapadnú prachom a budú čítané. Fantasy kníh vychádza stále viac, no stále viac ich len recykluje Pána Prsteňov. Ale táto triológia nie.
Kedysi dávno, na úplnom počiatku, sa mágia dohodla, že vytvorí svet. Ale nie všetci boli za. (Jasný príklad, že problémy a nezhody tu boli ešte pred stvorením sveta.) Sedem najmocnejších za bolo, lenže jeden bol proti a druhý... no ten bol nestranný. Sedem oboch premohlo a stvorilo svet.
Svet stvorený násilím je pekný hnus a dá sa čakať, že problémy budú aj po stvorení sveta.
Takže mŕtve duše hľadajú ako sa dostať do Života, nekromanti chcú moc a nesmrteľnosť. A čo keď jeden z nekromantov je zároveň a aj mŕtva duša? Málo? A čo ak je dokonca z kráľovskej krvi? Nuž, to je Kerrigor: najmocnejší z nekromantov a síce už viac-menej porazený, no stále nie zničený. A v Smrti tká temné plány ako sa vrátiť do života...
Darmo budem popisovať dej - je dobrý. Darmo by som tu písal súpis nápadov - je dlhý. Musím povedať, že začiatok prvej knihy ma sklamal. Videl som tam isté paralely s HP (škola, mágia a technika vedľa seba, hlavná hrdinka neplnoletá a neskúsená, matka zomrela pri jej narodení a otec zomiera teraz, len na jej pleciach leží osud starého kráľovstva, len ona môže zastaviť Kerrigora, len ona bla-bla-bla...), lenže na konci som bol sklamaný znovu. Teraz preto, že tá kniha sa čítala tak dobre, až som nechcel prestať...
Garth Nix plánoval Sabriel ako jednu knihu, lenže po nepredpokladanom úspechu sa rozhodol napísať pokračovanie. V niektorých kajinách vyšla Liriel a Abhorsenka ako jedna kniha, čo bolo múdre, lebo Liriel vlastne končí v tom najnapínavejšom a vspojenom vydaní je aj cena prijateľnešia.
Ku cti celej triológie slúži fakt, že všetky tri knihy majú rovnakú úroveň - nekolíše, tak ako v prípade už spomínaného HP, Eragona, alebo Zememorie...

Celkom ma zaujali opisy prostredia. Nie sú siahodlhé, ani sa v nich nespomínanjú kvapôčky rosy trblietajúce sa v rannom slnku, ale sú vecné, takže už podľa dvoch riadkov si viete predstaviť, aká tam bola zima a mokro, alebo ako im vŕzgal sneh pod nohami. To je celkom ojedinelé, lebo autori volia jeden z dvoch spôsobov opisov. Ten prvý pozostáva aspoň z troch odstavcov (Tolkien, Eco, Clarková...) a ten druhý sa opisom úplne vyhýba (Rowlingová a spol.). Garth Nix použil zlatú strednú cestu a mne sa toto riešenie páčilo hádam najviac.

Mimochodom, ako poznám Holywood, už tam určite niekto uvažuje nad kúpov autorských práv.