Osem minút života (4.časť)

.

IX.
A tak zostala Bára stáť uprostred cesty skoro úplne sama. Uslzenými očami pozorovala odchádzajúcich chalanov, no necítila žiadnu ľútosť, žiadne sklamanie, ba ani hnev. Hlava sa jej vyjasnila, myšlienky sa upokojili a po vášnivej vzbure citov v jej srdci zostala už len chladná prázdnota. Podarilo sa jej odbremeniť od jedného veľkého chlastajúceho žiarlivca. Čo tam po Ive, Jane, Lenke! Ona ich obdiv predsa nepotrebuje a ak sa pred nimi svojím vzťahom s Matejom predtým chválila, bola to tá najhoršia vec na svete, akú len mohla urobiť. Viac svoju chybu už nezopakuje, nepotrebuje predsa vedľa seba niekoho, kto ju nazval fľandrou a surovo ju udrel, potom zmlátil jedného zo svojich kamošov bez toho, aby mu dovolil povedať čo i len slovko na svoju obhajobu a nakoniec spravil bodku za celým svojím výstupom po Adamovom zásahu tým, že nazúrený štekol:
„Tak si zostaňte spolu...! Ale opovážte sa mi ukázať na oči, ja do konca života s vami tromi už nechcem mať nič spoločné!“
Potom zdrapil mierne skleslého Ivana za rukáv a pobrali sa na odchod.
Nie, takúto osobu vedľa seba naozaj netúžila mať.
Aryk, ktorý sa medzitým vrátil, za nimi ani neštekol, Adam pomáhal zo zeme omráčenému Robovi, zatiaľ čo Bára pokojne stála v slnečných lúčoch s pohľadom upreným do neznáma, do novej budúcnosti. Pomaly sa obzrela, a keď sa tak nad tým zamyslela, jej ďalšie vyhliadky vôbec nevyzerali zle. Zvážila, ako dlho už Roba vlastne pozná, ako často jej už v rôznych nepríjemných situáciách zachraňoval kožu, koľko pív mu dlhuje a koľkokrát sa spolu schuti zasmiali, a do tváre sa jej vkradol úsmev. Vždy bol predsa pri nej, stál po jej boku, keď ho najviac potrebovala, a keď bola v pohode, len sa prizeral z diaľky, no pripravený kedykoľvek priskočiť a podať jej pomocnú ruku. Kamarát na nezaplatenie. A že on k nej cíti aj niečo viac, potvrdil už toľkými skutkami a slovami, že by nimi mohla vydláždiť celú dedinu. Dlhuje mu to, no nielen jemu. Dlhuje to aj sebe... Tak pristúpila k nemu, už plne rozhodnutá, už s usporiadanou mysľou a spokojnými iskričkami v očiach.
„Musíš ma nenávidieť,“ zašepkal Rob takmer nečujne.
Adam ho stále podopieral, Rob totiž vládal sotva tackavo chodiť.
Bára len pokrútila hlavou a pristúpila k nemu ešte bližšie. Hľadiac mu priamo do očí preplietla svoje prsty na pravej ruke s tými jeho a hlavu si mu oprela o hruď. Cítila, ako jeho srdce zrazu začalo prudšie a rýchlejšie biť a tiež ako zatajil dych. Pomaly a opatrne sa pustil Adama, voľnú ruku položil zľahka na jej chrbát a privinul si ju k sebe. Omámila ho jej sladká vôňa, mäkkosť jej dotyku a blízkosť jej tela. Vznášal sa, lietal, sníval ... a čo nechcel, bolo prebudiť sa a zistiť, že je to všetko stále len jeho nenaplnený a možno nesplniteľný sen.
„Keď nás Matej nechce, nevadí. My ho predsa nepotrebujeme, že nie?“ zašepkala Bára, túliac sa k Robovmu dotrhanému a špinavému tričku.
Mlčal. Bol príliš šťastný na to, aby akýmkoľvek slovom prerušil tú až posvätnú chvíľu.

X.
Splnil sa mu sen. Nemohol tomu uveriť, no jeho modlitby boli vypočuté – to, po čom dlhý čas tak šialene túžil, náhle držal v rukách a pevne, nehrozilo, že sa mu to krehké stvorenie vyšmykne a pri páde sa nepekne zraní. Bol neuveriteľne šťastný a vôbec mu nevadilo, že sa ich predtým skvelá parta v priebehu jedného dňa rozbila, rozdelila na dva tábory. On, Adam a Bára teraz tvorili skvelú trojku, začali sa častejšie stretávať, šantili v rybníku, pri rieke, pripíjali si pivom na zdravie bez výnimky každý deň, chodili do kina, do mesta na bowling, na prechádzky s Arykom... Život ich bavil, bol náhle veselší o tristošesťdesiat stupňov.
Od tej neslávnej bitky pri rybníku už prešli týždne, krásne, skvelé týždne... Pomaly zabúdali na prežitú bolesť, urážky a nadávky, na to zlé, čo bolo a snáď sa už nikdy nevráti. A potom...
...pobozkal ju.
Pobozkal, našiel v sebe odvahu na piatkovej zábave na ihrisku pri krčme. Živá kapela hrala poslednú päticu pesničiek tej noci, výlučne slaďáky. Bolo pár minút pred štvrtou, na parkete veľa triezvych nezostalo. Aj oni mali v sebe každý tak päť pív, ale na rozdiel od ostatných spoločensky unavených chlapov, čo sa váľali po parkete a jačali v rytme hudby nezrozumiteľný text, opierali sa o zábradlie pri schodoch, či spali na drevených stoloch, oni dvaja stále všetko jasne vnímali. Rob až do toho dňa posledné, preňho vždy dlhé minúty na každej zábave sám a mlčky presedel pri stole závistlivo sa dívajúc na šťastné tancujúce dvojice svojich kamarátov, však teraz, v tú noc mal aj on šancu ochutnať ten pocit blízkosti dvoch tiel. Držal Báru v náručí, ona sa opierala o jeho hruď a vdychovala jeho vôňu. Pomaly prešľapovali len tak z nohy na nohu, kyvkali sa do rytmu pomalej melódie. Pre oboch sa končila nádherná noc, počas ktorej im náladu neskazili ani nenávistné pohľady Matejovej novej bandy, ktorá sa tiež rozhodla trochu si „zatrsať“. Celý večer sa Rob s Matejom vyhýbali jeden druhému, ako mačka a pes, ani sa nepozdravili, len z ich očí šľahali plamene. Matej si počas zábavy stihol nájsť nové dievča, dlhonohú dlhovlasú vychrtlú blondínu, na čo Bára zareagovala znechuteným odfrknutím: „Ach, ten slizký úbožiak.“ Adam to s nimi vydržal do druhej, potom musel kvôli nutkavému pocitu vyvrátiť obsah celého svojho žalúdku utiecť na záchod a odtiaľ si to pre istotu namieril rovno domov. Smutne skonštatoval, že to TROCHU prehnal a tiež dúfa, že sa z toho do rána vyspí.
Posledná pieseň bola tradične „Panenka“, pomalá česká ľudovka živou kapelou trefne prespievaná na rockovú baladu. Bez tejto pesničky si ľudia už ani nevedeli predstaviť pravý záver akejkoľvek zábavy. Bára sa pri predposlednej slohe pevnejšie zakvačila Robovi okolo krku a on ju tuhšie zovrel v náručí. Obaja už začali pociťovať únavu, už ani netancovali, stáli namieste uprostred parketu a trochu lenivo pohupovali bokmi. Čas sa pre nich akoby zastavil, nevnímali vlniaci sa dav ľudí okolo seba, svet náhle existoval len vďaka nim a iba pre nich.
Rob zľahka pohladil Báru po vlasoch.
Vzdychla. Pomaly zdvihla hlavu, prenikavo sa zahľadela do jeho očí a tíško zašepkala:
„Asi ťa ľúbim...“
Usmial sa, nahol sa k nej, a keď neprotestovala, opatrne priložil svoje pery na jej pootvorené ústa. Bol to sladký bozk. Trochu bojazlivý a nie príliš dlhý, no napriek tomu krásny. Roztriasla sa, tak jej prehodil cez plecia svoju mikinu a pomaly ju viedol k bráne, potom hore ulicou domov. Pesnička už dávno skončila, no im jej tóny zneli v mysliach ešte dlho, predlho ... keď sa lúčili pri Bárinom dome, keď zhasínali v svojich izbách svetlá a proti ránu sa ukladali do perín, aj pri raňajšej káve a obedňajšej polievke; pri každej činnosti, keď sa ich myšlienky preplietli navzájom a obaja spomínali na tých možno osem minút nedokonalého tanca, ktorý definitívne potvrdil to, čo už predtým naznačil rybník.

...ale šťastie nie je burina, aby rástlo stále a všade...

.