Osem minút života (3.časť)

.

VI.
„Hovorím ti, že som videl, ako ho bozkáva.“
Matejova tvár horela nenávisťou.
„Bozkáva?“
Ivan potriasol hlavou: „Neklamem. Ležal tam na brehu, ona sa nad ním skláňala ...“
„Čuš už!“ vykríkol zrazu Matej, „nechcem počuť detaily. Kde je ten zradca?“
Zdvihol nad hlavu prázdnu sklenenú fľašu, čo ležala v tráve pri jeho nohách a hodil ju o pilier mosta, pri ktorom akurát stáli. Fľaša sa roztrieštila na milión maličkých sklíčok, v každom sa odrážal hnev sršiaci z jeho očí. Zvyšok tekutiny z fľaše, možno pivo, možno len dažďová voda, stekal pomedzi kamienky pod pilierom a na slnku slabo penil. Ivan o pár krokov ustúpil, bál sa Matejovej zúrivosti a nechcel kvôli jeho zlej nálade tiež schytať pár cez hubu. Vedel, lebo svojho kamoša poznal až príliš dobre, že ak Robovi v ústach zostane aspoň polovica zubov, to ešte bude môcť hovoriť o šťastí.
„Veď ja si ho nájdem!“ Matej už zatínal päste, „A tú fľandru tiež! So mnou si nikto zahrávať nebude ...“
Ivan cúvol o ďalšie tri kroky, bál sa, že Matej za chvíľu vybuchne ako sopka. Mohol očakávať, čo sa stane, keď mu začal rozprávať o tom, čo videl pri rybníku, no nedošlo mu, aké až následky to môže mať. Začínal sám seba hrešiť za to, akou žalobabou niekedy vie byť. Keby tak mal odvahu sadnúť na bicykel, vrátiť sa k rybníku a Roba upozorniť na to, že by sa mal pripraviť na tretiu svetovú! Veril tomu, a celkom ho tá myšlienka desila, že ak Matej Roba zastihne úplne nepripraveného, je schopný ho aj zabiť... Všetku svoju odvahu však pred malou chvíľkou pustil do gatí, Rob v tom zostal sám. Ivan sa zaňho v duchu aspoň pomodlil.
„Ja už pôjdem...,“ pokúsil sa o dezerciu, ale nevyšlo mu to.
„...ale so mnou,“ zreval mu do tváre Matej, až sa pár ľudí z ulice na nich začudovane pozrelo.
Ivan poslušne stíchol, no stále sa zdržiaval štyri kroky ďalej od tej časovanej bomby. Prečo len musel práve on a práve dnes spustiť časomieru? Kde čo najrýchlejšie zoženie pyrotechnika, ktorý by tú bombu dokázal zneškodniť? No ... asi už nikde ...
„Pôjdeš pekne so mnou, aby si videl, čo sa môže kľudne stať aj tebe, ak budeš niekedy niečo kuť za mojím chrbtom.“
Ivan nasucho preglgol. Mal vždy rád kriminálky a trilery, no vôbec netúžil stať sa jedného z nich živým svedkom, ani za všetky prachy sveta ...

VII.
... ako asi by to vyzeralo, keby sa vybrali inou cestou, o niečo neskôr, alebo by stretli niekoho, kto by sa s nimi zarozprával a tým ich zdržal? To by nebolo ono. Našťastie však ku rybníku vedie len jedna asfaltová cesta, teda šanca, aby sa náš príbeh nevrhol do tej správnej priepasti bola prakticky minimálna. Vlastne úplne nulová.
A Bára mala tú smolu, že si ich vôbec ale vôbec nevšimla, vlastne zistila, že Ivan s Matejom skrížili jej cestu, až keď do jedného z nich vrazila.
„Ako si to predstavuješ?“ osopil sa na ňu Matej, „Odkedy ma už podvádzaš? Myslela si si, že ti to prejde len tak?“
Bára vôbec nerozumela tomu, prečo jej priateľ kričí, o čo mu vlastne ide a skade sa v jeho očiach zobrala toľká nenávisť. Inštinktívne však uskočila na stranu pred Matejovou napriahnutou rukou, druhej rane sa však už neuhla. Jeho presne mierená a nie príliš mierna facka ju zmietla z cesty ako domček z kariet. Omráčená a zaskočená Bára sa zosypala do štrku pri krajnici, chvíľu tam zostala nechápavo ležať a len na Mateja tupo hľadela vypleštenými očami. Vôbec ničomu nechápala.
„Teraz pôjdeš pekne so mnou a uvidíš, ako dopadne každý, čo sa nebude držať svojho a namiesto toho bude bez opýtania siahať na veci, čo mu nepatria,“ Matej len vystrel ruku a sotva si to Bára uvedomila, ťahal ju pozdĺž cesty za vlasy smerom k rybníku.
„Nie!“ vykríkla, no bolesť ju donútila zavrieť ústa.
Nohami sa však zaprela do zeme, v Matejovej ruke zostal len prameň jej vlasov. Odmietala sa pohnúť, v hlave jej dunelo, chcela plakať. Matej sa k nej nazúrene otočil a chytil ju za rameno. Plytko a rýchlo pri tom dýchal, ako zdivočený pes, ktorému niekto odmietol dať kosť. Bára sa však stále nehýbala, len vydesene hľadela pred seba. Bola v šoku a dúfala, že to všetko je len zlý sen a ona sa z neho za chvíľu preberie.
Za nimi stojaci Ivan len previnilo mlčal a stuhnuto držal vedľa seba svoj bicykel.
Keď Matej Báru znovu udrel, myseľ sa jej začala vyjasňovať. Videl ich, no jasné, prečo inak by tu s jej priateľom bol aj Ivan? Veď ten bol povestný v kilometroch, čo po okolí na svojom bicykli za svoj zatiaľ dosť krátky život najazdil. Takto to teda bolo a ona tu teraz leží dobitá a ponížená v špine a prachu len kvôli nedorozumeniu, kvôli niečomu, čo Ivan videl a bohužiaľ si to zle vysvetlil. Bára vzdychla a pomaly vstala. V chrbte ju neznesiteľne bodalo milión nožov a z odretej ruky jej tiekla krv. Všetko si zapríčinila sama. Veď to bola ona, čo prišla k rybníku – sama a dobrovoľne, bola to jej vlastná reakcia na Robovu nočnú esemesku, mohla ju odignorovať, ale neurobila to. Mohla zostať doma a večer ísť s Matejom von, lenže ona sa rozhodla inak. Vedela, kde Roba nájde, tak teda išla. Čo tým vlastne chcela dosiahnuť? Áno, zachránila mu tam život, ale ... nebolo by lepšie, keby už bol pri anjeloch? Keď si čo i len pomyslela na to, čo všetko sa mu možno Matej chystá urobiť, prišlo jej zle a zatmelo sa jej pred očami. Po chvíli, v ktorej sa beznádejne snažila nemyslieť na svoju vlastnú bolesť a nepočúvať Matejove nadávky, pomaly, neisto urobila krok k rybníku. Chcela tam ísť, chcela si urovnať zmätok nie v hlave ale v srdci. Prvýkrát sa jej to nepodarilo, dostane ešte jednu šancu?

VIII.
Prvý ich zbadal Aryk. Prikrčil sa v tráve, nastražil uši a zvesil chvost. Vrčal.
„Človeče, toto nevyzerá dobre,“ zašepkal Adam, keď prichádzajúcu trojicu uvidel aj on, „Vyzerá to na katastrofu.“
„Keby si aspoň raz nemal pravdu,“ vzdychol Rob, „Ivan nás musel vidieť, inak by tu nebol aj on ...“
„... a Matej by nevyzeral tak nazúrene,“ dokončil Adam zaňho.
Zostali stáť kúsok od rybníka, Aryk výstražne pár metrov pred nimi. No keď sa k nim prichádzajúca trojica priblížila tak na dostrel a Matej niečo zakričal, Aryk zvesil uši, len sa tak za ním zaprášilo a zmizol niekde v lese.
„Mám chuť urobiť to isté,“ zašepkal Rob, no bolo už neskoro.
Matej sa po ňom vrhol skôr, než stačil odhodiť ohorok cigarety a po chvíli už obaja ležali v štrku.
„Zabijem ťa!“ vrešťal Matej ako šialený a oháňal sa päsťami na všetky strany, „Živý odtiaľto neodídeš!“
Rob si rukami chránil tvár. Ani nie trikrát osem minút po tom, čo skoro prišiel o život, nemal silu brániť sa, tak len ležal a znášal to, čo zapríčinila jeho vlastná tvrdohlavosť a naivita – presne to, čo vložil do esemesky pre Báru. Adam sa zatiaľ priblížil k Báre a Ivanovi. Ona tíško plakala a on sa tváril tak previnilo, že by tým pohľadom hravo dokázal rezať sklo.
„Prečo mu nepovieš pravdu?“ Adam chytil Báru za obe ramená a silno ňou zatriasol, „Vari ti robí radosť, keď vidíš, ako sa mlátia?“
„Nepočúval by ma ...“ šepkala, „ ...je to zbytočné ...“
„Akú pravdu?“ spýtal sa Ivan, no neodtrhol pritom oči od bojujúcej dvojice, „Veď sa bozkávali, predsa...“
„Čo?“ Adam zalapal po dychu, „Čože? Robert dostal vo vode jeden zo svojich fajčiarskych záchvatov, Bára ho vytiahla na breh, prinútila ho vykašľať vodu a nadýchnuť sa a tomu ty hovoríš bozkávanie?“
Adamovi horela tvár, hrýzol si do spodnej pery a oči sa mu stiahli do dvoch úzkych štrbiniek.
Ivan zbledol.
„Prečo ... prečo to ... prečo to nepovedala?“ jachtal.
Už vedel, že svojou utáranou držkou práve proti sebe poštval dvoch kedysi veľmi dobrých kamarátov len tak, pre nič za nič. Len tak, kvôli Bárinmu dobrému srdcu a jej rozvážnosti. Kvôli tomu, že Robovi zachránila život... Mal radšej čušať, aspoň raz.
„Nepočúval by ma,“ zopakovala Bára, zaborila si hlavu do dlaní a naplno sa rozplakala. Po tvári jej stekali slzy veľké ako hrachy a zmáčali jej dotrhané a zašpinené tričko.
Adam len znechutene mávol rukou a rozhodol sa konať. Už len pri letmom pohľade na v prachu ležiaceho Roba by každému došlo, že to sám nezvládne.
Bez akéhokoľvek ďalšieho varovania sa Adam vrhol zozadu na Mateja.

.