Osem minút života (1.časť)

.

PROLÓG
Sedí predo mnou, v ruke cigareta, na stole leží ešte plný balíček. Nedíva sa priamo na mňa, plače, rozpráva pomalým, unaveným hlasom. To gesto, spôsob, akým vyfukuje dym, tie pohyby, pokrčenie prstov, lakeť opretý o stôl.. to všetko mi je známe. Od zápästia k nechtom sa jej obe ruky trasú. Bože, už aj ona..?

I.
Začalo to tým, že zapadlo slnko. Osem minút mu trvalo, kým zo začínajúceho šera spravilo úplnú tmu, ukradlo dedinčanom kúsok života, lebo neodolali nádherným farbám s ktorými sa s nimi lúčil deň a jednoducho sa nemohli nepozerať na tú nádheru. Vrcholky Chlumov sa sfarbili doružova, vyhliadka sa hrdo pýšila na pozadí neba. Dedinka, na prvý pohľad pokojná, zatvorila náruč za svojimi obyvateľmi, ukryla ich do tmy a zapriala im sladké sníčky. Len v Robovej záhrade do noci svietilo malinké svetielko dohorievajúcej cigarety. Uprostred neskorého, ale v to leto horúceho večera, dopadal jeho tieň na záhon kvetov, čo pestovala jeho mama v snahe stať sa dobrou bylinkárkou. Pomaly kráčal ku kôlni, kde mienil dofajčiť krabičku Spartiek, vypiť jedno, dve pivá a možno v miernom opojení alkoholom a tabakom napísať nie prvú, ani nie poslednú beznádejou presiaknutú SMSku.. práve jej.

Na rozdiel od Roba, Bára v ten večer sama nebola. Hriala ju Matejova náruč, hladili jeho ruky, a keď sa naňho vyzývavo usmiala, pobozkal ju. Bolo to fain, mať niekoho pri sebe, môcť sa naňho spoľahnúť a kúsok sa vyťahovať pred kamarátkami. Eva, Iva, Jana.. ani jedna nemá to šťastie pýšiť sa chlapcom. Čo tam po jedno večerných známostiach! S Matejom to ťahá už druhý mesiac. Zatiaľ ju to zapĺňa len spokojnosťou, ničím viac, láska ju ešte netrápi, ešte nie.
Zvučka Bárinho mobilu prerušila ticho mladej noci. Vstala z lavičky, ladne zo seba striasla Matejove ruky a pustila sa do hľadania mobilu po vreckách. Keď ho nakoniec vytiahla z riflí, srdce sa jej nedočkavo roztrepotalo v hrudi. „Kto to len môže byť? O pol jedenástej?“ vŕtalo jej v mysli. Jej prekvapenie a údiv neskôr vystriedal smútok s rozhorčením.
„MILUJEM TA.“
Také výstižné, priame a jasné. Avšak v jej hlave tie dve slová spôsobili len totálny zmätok.

II.
Hladina rybníka len tak žiarila v júlovom slnku. Adam s Robom sedeli na brehu, v jednej ruke fľaša dvanástky, v druhej Sparta. Malý chlpatý pes Aryk sa im motal pri nohách, chvíľami si laby zmáčal v chladnej vode.
„Čo mám robiť?“
Ale Adam mu nevedel poradiť. Bežať hlavou proti tak tvrdému múru akým je Matej? Nechať si jeho pevnou päsťou rozmlátiť tvár len preto, že každú noc, keď sa v posteli pokúša zaspať, nad hlavou mu ako strážny anjel visí jej obraz? A rozbiť tak partu? Alebo sa pokúsiť zabudnúť, aj to je možnosť..
„Vybral si si nesprávnu babu, človeče.“
Rob si vzdychol. Hodil rozpálený špak do vody, upil si poriadny dúšok piva, a potom sa vrhol do rybníka. Adam o niečo neskôr urobil to isté. Uprostred rybníka z vody vyčnieval betónový múrik. Obaja naň vyliezli a skočili do hĺbky. Hladina sa za nimi zavrela, voda pohltila ich trápenia, nechala ich klesnúť až ku dnu, odkiaľ ich opäť na breh doplavili vlnky vytvárajúce sa pohybom klzkých telíčok pstruhov. Nie, ešte neprišiel čas na to, aby sa svojich problémov navždy zbavili.
Aryk dvakrát zaštekal.
„Rob, pozri!“ v Adamovom hlase znelo niečo, čo Robovi zrýchlilo tep. Keď sa obzrel a uvidel JU, to už jeho srdce letelo s čertom o závod. Vyliezol z vody a pohol sa v ústrety prichádzajúcej Báre.
„Ahoj, prišla som sa tiež trochu schladiť,“ usmiala sa, zhodila zo seba krátku sukničku, tričko a len v spodnom prádle vliezla do rybníka. Rob na nej mohol oči nechať. Dokonale opálené nohy, pevný zadok, dlhé tmavé vlasy, žiariace očká a veselý úsmev.. jedným slovom: Kráska! Neuvedomil si, že sa mu v pľúcach zasekol dych, či už prekvapením, túžbou alebo začínajúcou rakovinou pľúc. Tých desať, dvadsať, niekedy aj viac cigariet za deň zvládal ľavou zadnou už tretím rokom. Omámený Bárinou prítomnosťou sa vrhol za ňou do vody. Adam sa intuitívne stiahol zo scény, doplával k múriku a vyšplhal sa naň. Sám seba tak pasoval do pozície strážnika. Z múrika totiž perfektne videl na príjazdovú cestu z dediny k rybníku – to keby náhodou prichádzal Matej.
„Kde máš polovičku?“ spýtal sa Rob Báry.
Chripiac plával za ňou, pľúca mu nestíhali prečerpávať kyslík, začínal sa dusiť, no nevnímal to. Ona, ona, ona.. zaplavila celý jeho svet.
„Neviem,“ len sa usmiala a pokrútila hlavou, mierili akurát k spadnutému stromu uprostred rybníka, „Len som ti prišla povedať, že..“
No vetu už nedopovedala.
Fajčenie robí svoje. Cigarety zabíjajú pomaly, no bolestne. Robovi sa najskôr tvár skrivila do grotesknej masky vystrašeného diabla, potom sa mu rozšírili zreničky a hlava mu padla dozadu na ramená. Z hrdla mu von vyrážal iba chrchľavý zvuk upozorňujúci okolie, že s dotyčným je zle, veľmi zle.
„Robert?“
Bára strnula ohromením a hlas jej zamrzol v nulovej tónine. No keď o sekundu neskôr jeho telo pohltil rybník, už jačala.

.