Ladič pián

Servisného technika a ladiča klavírov robím už pekných pár rokov. Prichádzam do kontaktu s mnohými ľuďmi. Chodím k nim domov, ale aj do škôl či koncertných sál. Proste všade tam, kam ma zavolajú. Aj keď sa to nezdá, tak nutnou súčasťou mojej práce je schopnosť správne komunikovať. Je dôležité vedieť ľuďom správne vysvetliť, ako a prečo sa ku svojím hudobným nástrojom majú chovať, prečo musím vykonať takú a onakú opravu a prečo ju oni musia zaplatiť.

Za svoj život som si všimol jednej nepríjemnej ľudskej vlastnosti. Keď niekto o niečom nevie nič, tak je to v poriadku a dá sa s tým človekom väčšinou rozumne dohodnúť. Pokiaľ však niekto o niečom vie hoci aj málo, tak má sklon si myslieť, že je odborník. Jednoducho povedané, ak má niekto šancu urobiť zo seba chytrého, tak ju využije. To všetko je úplne v poriadku. Už som si zvykol, že niektoré pani učiteľky nepoznajú rozdiel medzi piánom a parapetom. Kvety všakovakého druhu v rôzne veľkých črepníkoch sa tak stávajú nevítanou ozdobou mnohých hudobných nástrojov. A aby sa kvietkom dobre darilo, tak pianino postavíme tak, aby na neho dobre svietilo slniečko. To by ste sa divili, ako v lete slniečko pekne klavír zohreje. Vysoké teploty a priamy slnečný svit nástroj postupne likvidujú. Preto škola investovala do žalúzii. Nuž, ale treba si určiť priority. Predsa nenechám ten nádherný kvietok bez slniečka, keď nový nástroj kúpim len za 5000 éčok, no nie? Už pred rokmi ma na jednom vysokoškolskom internáte poučili, aby som sa nad takými maličkosťami nepozastavoval. Zavolali ma na bežnú údržbu. Po otvorení nástroja som však prvých pár sekúnd myslel, že snívam. Mechanika bola celá zanesená od akéhosi hnedého sajrajtu. Po čuchovej skúške som neznámu látku identifikoval ako kávu. Na dne nástroja jej bola centimeter hrubá vrstva. Študentom padlo zaťažko liať nedopitú kávu do umyvadla vzdialeného len 3 metre od pianina. Keď som o tom rozhorčene informoval vedienie internátu bolo mi povedané: „Čo by ste čakal, veď ste na akademickej pôde.“ A tak som sa prestal diviť a nechal si zaplatiť cestu a obhliadku nástroja. Oprava nebola možná.

Jeden by si myslel, že už ho nemôže nič prekvapiť, ale vždy sa nájde dobrovoľník, ktorý vás vyvedie z omylu. Piatkový deň začal úplne normálne. Ráno som vstal, uvaril si výborný čínsky čaj s blahodárnymi účinkami a čítal noviny. Okolo pol deviatej mi zazvonil telefón. Neviem, či mám prorockého ducha alebo ma len prenikavý tón a vibrácie toho malého zmetka vytrhli z posvätnej pohody môjho rána, ale hneď som mal po dobrej nálade. Letmý pohľad na displej mi prezradil, že dnes budem mať prácu. Riaditeľka miestnej zušky ma poprosila, aby som prišiel čo najskôr. Na sobotu mali naplánovaný koncert a potrebovali vo veľkej sále zladiť dve koncertné krídla. Zase si pani učiteľky zmysleli, že budú hrať osem ručku. Vôbec si neuvedomujú, ako náročné je také zladenie. Vždy s tým zabijem tri krát viac času. Na druhú stranu si to aj vždy nechám dobre zaplatiť. Aspoň, že som ich odhovoril od toho sťahovania, ktoré si pani učiteľky vymysleli minulý týždeň. Keby ten nástroj prekonal cestu zo zušky do synagógy a naspäť, tak by bol neskutočne rozladený. Nehovoriac o ďalších rizikách takého sťahovania.

Múdremu poraď, hlupáka nakopni. Koľké šťastie, že mi vážená pani učiteľka v tej chvíli nebola na dosah nohy. Tak neskutočná drzosť a ... namyslenosť. Áno, to je to správne slovo. Pyšný nos pani učiteľky, ktorá dotlačila riaditeľku k tomu, aby konala proti mojím doporučeniam spôsobil, že z nádhernej koncertnej jedničky značky Petrof sa stal odpudivý krám.
Nástroj bez môjho vedomia a dozoru presťahovali. Tam aj späť. A výsledok?
Mnohonásobné, ťažké poškodenie povrchovej úpravy nástroja. Na niekoľkých miestach presvitalo z pod čierneho lesku drevo. Oprava by stála aj 2000 euro a ani potom by možno nebol výsledok dokonalí. To, čo ma však dostalo do kolien bolo riešenie, ku ktorému sa v zúfalstve uchýlili. Pán školník mal očividne pocit, že keď zoberie plechovku tmavo šedej farby, ktorú si kúpil na bráničku a zatrie miesta na ktorých je lak odbitý až na drevo, tak situáciu ako tak vylepší. Nuž nutno dodať, že podobné riešenie by som neočakával ani od absolventa pomocnej školy. Keď už nepoznám rozdiel medzi polyesterovým lakom vo vysokom lesku a syntetickou univerzálnou farbou za 3 éčka, tak by som sa mohol snažiť aspoň trafiť odtieň farby.

Len akoby zázrakom nebol poškodený vnútorný mechanizmus a tak som svoju prácu urobil. Veď nakoniec, mne to môže byť srdečne jedno. Čo na tom, že hrdým rodičom, ktorý prídu na koncert svojich ratolestí bude kaziť umelecký zážitok niekoľko šedých fľakov na čiernom piáne. Čo na tom, že taký nástroj sa dnes predáva za dva a pol milióna českých korún? Nástrojový park vymenil bývalí riaditeľ tesne pred pádom režimu za štátne peniažky.
Sťahovacia služba dostala zaplatené a ja tiež. Len toho nástroja mi je ľúto. To si nezaslúžil. Do dôchodku ho nepustia, plastiku mu nezaplatia a on bude musieť takto zohavený slúžiť ešte niekoľkým generáciám.



(pôvodne som chcel pridať fotky, ale nikde ich nemôžem nájsť)