... aspoň na chvíľku, na chvíľočku...

Odhliadnuc od toho, že sa mi nepodarilo vymyslieť priliehavejší názov básne a skutočnosti, že mám chuť kričať, ako ľudom drbe (citlivejšie povahy hádam ten výraz prepáčia), občas premýšľam nad tým, aké by to bolo, keby som ho NAOZAJ prepichla... ;))

... alebo ako veľmi bolí Alzheimer...

Mám šancu ho vypátrať??

:)

Napísaná včera 30.7. 2013, cca 22:30 - mala som čas premýšľať...

no komment...

Raz som niekde počula, že čas je najspravodlivejší. NE SÚ HLA SÍM: TIME IS MY ENEMY!

pro všechny, co se bojí udělat první krok :)

moc se dívám na hannibala a moc piju čaj a moc se mi stýská. taková nenáročná.

Už mi z tých karanténnych opatrení naozaj kvalitne šibe...

Inspirováno písní One of Those Rivers kapely Dodgy...

Len nedávno som sa dozvedela, že jedna naša profesorka z gympla mala autonehodu, po ktorej ostala ochrnutá od pása nadol. Odvtedy na ňu neustále myslím. Preto vznikla táto báseň. Utiahla sa do seba, uzavrela pred svetom. Viem, že ak jej môže niekto pomôcť, psychicky ju podporiť, potom som to ja. Zatiaľ som však nenašla tú správnu cestičku... ale ja to nemienim vzdať!

Jedné fajn holce s nelehkým osudem...

Vincent van Gogh veľmi pravdepodobne trpel tzv. chronickým tinnitom, tzn. sústavným pískaním a hučaním v ušiach. Tinnitus najčastejšie trápi napr. hudobníkov, spevákov, príp. letušky.

Takový můj pocit, že už Vánoce nejsou co bývaly...

Píchání smyslem života