(Milo)srdný čas?(!)

... tiká iba v nás.
V tých mladších.
Vieš?
Tak mi ho VRÁŤ!!!!
(Veď všetky kúzla poznáš
naspamäť).
Staroba je milosrdná...

V modrej miske na
mesiačiky pokrájaná
hruška, kŕmia ťa
zošúverené
brušká Tvojich
vlastných prstov,
zapíjaš ju čajom;
posledný kúsok mi podáš
a ja už viem, že večer Ťa
nebude trápiť iba štikútka...

Telka hlási zemetrasenie z Japonska
a Ty nemáš ani poňatia, že je v ohrození
život Tvojho najmladšieho vnúčaťa.
Dvaja starší vnuci sa zastavia
tak 2-krát do mesiaca, ale Tvoja
pamäť sa postupne stráca... (!)

Vieš, ako veľmi ľutujem, že som nepoznala
Tvoju manželku?
Mama mi raz povedala, že
mám jej povahu; bežne počúvam, že
som vizuálnou kópiou svojej matky –
Tvojej vytúženej dcérky, ktorá prišla
po dvoch synoch.
Neha, čo si vkladal do týchto dvoch životných lások,
spôsobila Ti aj zopár vrások, a keď si
jej dávku znásobil do mojej maličkosti
- svojej jedinej milovanej vnučky –
pribudlo ich ešte dosť.
Iste aj pod vplyvom
týchto skutočností ma občas
oslovíš ich menom.

Pri troch chlapcoch
NIKDY necítila som sa zle.
Tešilo ťa, že viem z dreva vyrezávať,
ani raz si nenaznačil, že dievčaťu to nepristane,
ako zvykol podpichnúť Tvoj zať.

Vídaval si nás len cez víkendy,
preto sme boli s dvojčaťom
vnúčence maznané, no
Matúš chodieval k Tebe denne na obedy,
hádam teda na ne žiarlil prehnane.
(v súčasnosti sa garde obrátilo a prostredný
chlapec nezvykne sa zdržať dlho).

Jeho starší brat? Toho radšej nespomínať...
Keď Ťa prídu pozrieť teraz,
stačí im len polhodina a
vôbec ICH NEDOJÍMA, že
na fotkách si už
vnukov nespoznáš.

Prečo ma to mrzí viac?

Vstávam. Servítkou Ti nos vyfúkam.
Ako Ty mne v detstve mnohokrát.

Staroba je milosrdná.
K Tebe.
Vieš?

Mňa totiž núti premýšľať:
Koľkokrát Ťa môžem ešte zobúdzať?