42 000 míľ atramentu: Tunika vs. meč

Jedna chyba, ktorá sa vo väčšej či menšej miere, objavuje vo všetkých prácach amatérskych fantasy poviedkarov/románopiscov sa odstraňuje len veľmi ťažko.
Ako som už bol spomínal, reálie fantastickej literatúry vychádzajú z reálií reality a nedokonalá znalosť prostredia dokáže pochovať nejeden slušný nápad pod čiernu zem. V pätnástich len ťažko budete mať aspoň základné znalosti stredoveku (či iného veku okrem súčasnosti, na ktoom ste začalisvoj fantastický svet staviať). Taký Tolkien o stredovekom anglicku nemálo vedel, Sapkowsky (myslím) vie ešte viac. A je to aj vidieť.
Príklad nevhodnej časti textu:
"Hraničiar bol oblečený do plátenného odevu nevýrazných farieb jesenného lesa. Mal jednoručnú sekeru strednej veľkosti z kalenej ocele, ktorú pred storočiami vyrobili trpaslíci a preto sa nikdy nezatupila. Spoza opasku mu trčal zahnutý lovecký nôž, ako stvorený na vyvrhovanie zvierat, no v prípade núdze mohol poslúžiť ako bodná, alebo vrhania zbraň. Ale najviac pohľadov priťahoval dlhý obojručný meč bastard z meteorického železa. Čierna čepeľ sa v slnečných lúčoch neuveriteľne leskla, rukoväť vyrobená..."
Že čo bolo na tomto opise zlé? Keby bol súčasťou slohu, poviem že nič, avšak ak má byť súčasťou poviedky, mám hneď niekoľko námietok. Tak za prvé, hraničiar by len ťažko zo sebou vláčil celú zbrojnicu, hlavne ak ten čierny meč by mu bol v lese nádherne zavadzal a bol by úžasne k ničomu. Potom sú tu klasické klišé o nikdy sa netupiacich zbraniach od trpaslíkov, o mečoch z metorického železa (Viete koľko kíl meteoritov by bolo potrebných na ukutie takého meča? A ako ťažko sa také meteority hľadajú aj v súčasnosti za pomoci všetkých tých NASA hračiek? A to nehovorím, že 99.8% tých šutrov zhorí v atmosfére.) a podobne, no priestupok, ktorý mám na mysli, ste si možno ani nevšimli.
Celá štruktúra opisu je v zlá. Autor div že neopíše druhové zaradenie každej jednej zbrane, jej rok výroby, mená výrobcov, hustotu železa, rôzne dobrodružné spôsoby použitia (vynechávajúc tie pre hraničiarov najbežnejšie: rúbanie dreva sekerou, strúhanie dreva, alebo krájanie obeda nožom) a podobne, ale hlavná vec, že odev odflákol jednou holou vetou.
To preto, lebo začiatočníci poznajú z filmov a hier storaké druhy zbraní (autora vychovaného filmami a hrami nazývam GAFI; game and film), ale o odeve vedia málo. A práve odev robí človeka, bol každodennou súčasťou všetkého človečenstva, nie nablýskané meteorické meče. Čo s tým?
Siahnite po knihách. Serióznych náučných knihách. Skočte do knižnice, alebo kníhkupectva (ja si takúto literatúru radšej kupujem, lebo potom mám všetky fakty naveky na dosah ruky, môžem si do knihy robiť poznámky, zvýrazňovať zaujímavé časti a podobne), internet treba často brávať s rezervou, ale aj ten môže poslúžiť ako zdroj kusých informácií. Ale bacha na wikipédiu, občas sú tam popísané pekné bludy!
No a čo s tým odevom? Až do priemyselnej revolúcie sa handry vyrábali z prírodných materiálov (bavlna z bavlníka, ľan z ľanu siateho, juta z jutovníka, konope z konope siateho, vlna z ovčej vlny, hodváb zo zámotku priadky morušovej...), odporúčam si odevy naštudovať aspoň ako-tak a potom si ich opis precvičiť v poviedke. Nemyslím tým, že polovicu strany venujete pre zmenu kazajke a nie meču, ale pár viet o oblečení by bolo vhodných. Skúste cez Google pohľadať aj nejaké obrázky stredovekých (prípadne starovekých) odevov a pri opisovaní sa na ne pozerať.
Vrátim sa k tým zbraniam, okolo ktorých koluje veľa mýtov. Napadá mi rytier. Aká zbraň bola pre rytierov charakteristická? No, tipnite si. Že meč? Zažitá blbosť, milý moji. Zbraň číslo jeden pre rytierov bola zvlášť dlhá kopija o dĺžke 3-4 metre (spevnená drevcovým hákom). Rytieri vytvorili šík, rozbehli sa a v cvale prerážali nepriateľské formácie, snažili sa neustále držať svojich tátošov v pohybe a valcovať neborákov. Na taký štýl boja bola stále dobrá kopia. Rytier tasil meč až keď zastavil, alebo ak sa mu kopia zlomila, meč je u rytierov sekundárna zbraň.
Alebo stroje na obliehanie. To nie je len katapult a baranidlo, napríklad v dobe križiackych výprav (a pred nimi) bola najpoužívanejším prostriedkom na obliehanie drevená veža a rebríky. Vo filmoch radšej ukazujú, ako nepriateľ rozbije hradby v prach, ale v praxi bolo rýchlejšie a šetrnejšie dostať svojich ľudí do mesta bez toho, aby sa niečo rozbíjalo. Mimochodom, najstaršia technika prekonávania hradieb a obranných valov je podkopávanie.
A čo sa týka klasických kamenných hradov, dve tretiny stredoveku boli hradby drevené (násyp a drevená palisáda), kamenné múry začali byť budované až za Richarda, aj to najskôr v západnej Európe. Samozrejme, existovali aj anomálie, no keď čítam, že hrdinovia navštívili malú nevýznamnú horskú dedinu a tá je obohnaná "pevným kamenným múrom o výške šesť siah", chytá ma smiech.
Problémom je aj sklo. Sklené tabule sa začali vyrábať vo veľkom až keď bol stredovek dávno preč, rovnako aj fľaše a takmer všetky výrobky zo skla. Rytieri cválajúci na Jeruzalem určite nechlastali zo sklených fliaš, nerobili tak ani Rimania.
Okrem problémov s rekvizitami majú začínajúci spisovatelia problémy aj s pomermi, stredovekým slovníkom, pohľadom obyčajných i urodzených ľudí na svet, vzhľadom a štruktúrou miest. Napríklad taký stredoveký či staroveký trh. Máte predstavu, čo ležalo na pultoch? Nie? Tak treba skočiť do kníhkupectiev a knižníc!
Väčšina dejepisnej literatúry mapuje čo sa kedy a kde stalo, no vám viac pomôže literatúra vykresľujúca každodennosť stredovekých ľudí. Jedným z najvhodnejších znalcov je Francúz Jacques Le Gof. Jeho literatúra vám stredovek skutočne priblíži. (Kultura středověké Evropy, Encyklopedie středověku, Intelektuálové ve středověku, Peníze a život...)

Rozširujtesi obzory, aby ste nepísali smiešne veci, al zároveň si dávajte bacha na to, aby ste vedomosti čerpali z dôveryhodných zdrojov.

***
*Snežnica 19. 7. 2008*