|
Piata časť je tu, každý nádejný spisovateľ nech zbystrí pozornosť - ideme si posvietiť na hlavného hrdinu.
 19.07.2008 2 1272(13) 0 |
Bezodkladne na úvod musím poznamenať jednu vec: hlavný hrdina vôbec nemusí byť hrdina, ba práve naopak, najlepší hlavný hrdinovia literatúry mali od hrdinov VÉĽMI ďaleko. Takže, nemýliť. Omnoho výstižnejšie by bolo pomenovanie „ústredná postava“, ale nebudem meniť pár tisícročiami zaužívané označenie a zbytočne vás balamutiť.
Ústredná postava je ten prvok, ktorý môže vaše dielo buď potopiť, alebo vyniesť do nevídaných výšin. Spočiatku to síce býva hlavne o potápaní, ale časom...
Ústredná postava by nemala byť superman, to sme si už povedali. Že prečo? Koho by bavilo čítať o nejakom nadčloveku, ktorému ide všetko ako po masle? Nikoho, ešte aj ten superman, čo ako mocný a urastený šuhaj to bol, mal v súkromí problémy. Ale to je už šablóna superhrdinov – bez najmenších ťažkostí zachytia autobus plný rozmaznaných predškolákov rútiaci sa do grandkaňonu, no zároveň nedokážu povedať jedinú zmysluplnú vetu v prítomnosti objektu svojej túžby.
K chytaniu padajúcich autobusov sa nikto z nás nedostane, ale neúspech u opačného pohlavia máme všetci (komu sa niečo podobné nikdy nestalo, nech prvý hodí perom) dokonale spoločný a práve to je záruka úspechu komixových hrdinov. To je ten bod v ktorom sa s ústrednou postavou stotožníme.
Stotožňovanie uľahčuje aj vek ústrednej postavy. Adolescenti sa ľahšie nájdu v rovnako nedospelom náprotivku, deti v detských hrdinoch a dospeláci u starších. To ale neznamená, že nemôžeme zaujať širšiu vzorku, ešte nie celkom vyhasnutým príkladom je slávny Harry Potter, ktorý zaujal nejednu mamičku či otecka, dokonca aj dedov a babky. Prečo? Nuž, v každom dospelom naveky žije pozostatok toho nesmelého a ľahko naivného puberťáka, v podvedomí si nesieme emócie z detských čias a dobre napísaná kniha ich dokáže prebudiť, rozjatriť staré jazvy. Samozrejme, Harry najviac boduje u dospievajúcich, dospelý nikdy nebude vedieť Harryho problémy prežiť úplne (ale dosť nato, aby kniha vystúpila na najvyššiu priečku v kníhkupectvách a pár týždňov sa tam vyvaľovala).
No to neznamená, že vyspelé postavy nedokážu zaujať teenagerov. Vezmime si Aragorna, posvätný to vzor všetkých chlapcov, ktorým síce ešte miesto fúzov rastie len dáke páperie, avšak v duchu sa vidia ako rovnaký drsňáci, ktorým padajú k nohám spanilé elfské panny a môžu sa pýšiť dlhým... ehm, mečom. Mám dokonca podozrenie, že práve dvojica Aragorn – Conan prepašovala do fantasy meč ako primárnu zbraň, taký silný je ich vplyv.
A u Aragorna sa pozastavíme. Práve v Pánovi prsteňov bol použitý kolektívny hrdina, dovedna deväť ústredných postáv rozmanitého druhu. To je skvelý trik, pretože tak sa dá zapôsobiť na veľmi širokú škálu čitateľov. Tolkien do spoločenstva dokonca prepašoval deti, teda hobitov. Síce taký Frodo má vyše tridsať rokov, ale ako čítame knihu, nikomu to nepríde – hobiti sú braný asi tak vážne ako deti, často sa správajú ako deti a v podstate to sú stále deti so svojimi okrúhlymi tváričkami, nezbednosťou a bezstarostnými úsmevmi. Legolas sa (hlavne po sfilmovaní) stal veľmi obdivovaným predovšetkým u ženskej časti čitateľov a u štyroch percent tej mužskej...
Ďalším príkladom, ktorý si nenechám ujsť, je Ged. Čarodeja Zememorí som tu ešte nerozoberal a zdá sa, že je najvyšší čas. V triológii sa stretávame s dospievajúcim Gedom, čerstvo dospelým Gedom a napokon aj so starým Gedom - tu mu však už robí spoločnosť dospievajúci Arren. Ged je postava veľmi zaujímavá. Väčšinou sa z namyslených, drzých a nezodpovedných mladíkov študujúcich mágiu stanú odstrašujúce prípady ala Malfoy, ale z Geda sa postupne stane najväčší arcimág. Síce urobí fatálnu chybu, ktorá prinesie smrť nejednému z ľudí (dokonca aj vtedajšiemu arcimágovi!), no práve to ho zlomí. Ged padá na úplne dno, pochopí čo vykonal a práve toto pochopenie a pokora ho dovedú k múdrosti. Vidíme tu jeho nerozvážnosť i bezmocnosť, celý zvyšok života sa pokúša učiniť svojej chybe za dosť.
A práve to je tým správnym receptom na vytvorenie sympatickej ústrednej postavy – postavme ho do ťažkých životných situácií a nechajme ho rozhodnúť sa zle. Aspoň bude čo naprávať. Ak ústredná postava napráva niečo, za čo vôbec nemôže, už to nie je úplne ono. Nechajme nášho „hrdinu“ padať a stúpať ako na horskej dráhe (ale zas nepreháňajte, niekomu z toho môže prísť zle, hlavne tým starším), hoďme ho do blata, nech sa postaví sám. Myslím, že jedným zo zaručených vzorov je postava na spôsob Jacka Sparrowa, aj keď v literatúre som sa s ňou tak celkom nestretol. (To bude určite tým, že málo čítam.) Je to postava, ktorá síce každého okašle bizarným spôsobom, ale tesne pred dosiahnutím svojho cieľa ho náhodička zrazí späť. Tak sa o to musí pokúsiť inak, no aj potom všetko neklape tak ako plánoval... a stále dokola. Večný rebel.
Ďalším plus pre hrdinu je viacvrstevnosť. Každý čitateľ si vezme tú svoju vrstvu, zvyšok prejde mimo neho a ďalej ho nespracováva. Podobne to funguje v Zaklínačovi, v postave Geralta. Je to (takmer) neporaziteľný bojovník stínajúci hlavy kadejakých odporných monštier - to je vec, ktorá zaujme mladších (ale často aj starších) chalanov. Ale Geralt zároveň zápasí s vlastným svedomím, s predsudkami okolia, svoju minulosť i svoj osud sa snaží odhaliť nekonečnými filozofickými úvahami – toto si akcie chtivý nevšimnú, no pre ostatných to je závažné. Bez takýchto úvah by bol Geralt len ďalším anonymným bojovníkom s veľkým mečom. Teda dvoma.
Takže dajme tomu, že už máte v hlave obrys hrdinu, ktorý by ste radi ďalej spracovali. Je jedno, koľko má rokov – v každom prípade má za sebou dáku minulosť. Vy by ste ju už mali mať vymyslenú (aspoň zhruba), pretože tá významne vplýva na ďalšie konanie nášho hrdinu. (Vyrastal v chudobnej štvrti? Tak to bude nadávať až strach, písmená budú preňho nezmyselné čarbanice, zbohatlíkov nebude mať v obľube, šľachticov a celú vyššiu vrstvu by najradšej povešal na najbližší strom...)
Práve tu začínajúci autori robia CHYBU! Napíšu niečo ako PROLÓG v ktorom celú minulosť hlavnej postavy opíšu. Nevšimol by som si, že by svetový románopisci či nebodaj poviedkari potrebovali podobné prológy, ba práve naopak, nie celkom odhalený pôvod hrdinu ho robí sto krát zaujímavejším a prológ (okrem toho že je nudný a o ničom) zbytočne odhaľuje minulosť ústrednej postavy, postava vchádza do príbehu odhalená, nahá a tým stráca na zaujímavosti.
Po vymyslení hrdinovej minulosti je treba vymyslieť aj motívy. Záchrana sveta – na tento ani nepomyslite, už bol požitý toľko krát, že každým súdnejším čitateľom bude okamžite označený za katastrofálny. A že porotcovia v rôznych súťažiach sú súdnejší! Už majú niečo odčítané. Ak sa chcete vo svete literatúry dostať aspoň k vydaniu jedinej poviedky, musíte porotcov súťaži v tomto smere prekvapiť. Nezapcháte im hubu sto krát prežutým motívom „o hľadaní osudu“, či „o naplnení proroctva“, alebo aspoň „o splnení poslania“, ako teenagerom na literárnych serveroch. Preto sa snažte POUVAŽOVAŤ nad tým, čo by váš hrdina (s vami vymyslenou minulosťou vo vami vymyslenom svete) mohol chcieť. Trochu peňazí (zlodej)? Moc (ctižiadostivý šľachtic)? Uznanie (siedmy syn starostu)? Dobrú prácu (skrachovaný súkenník)? Dom (zlodejíček bez domova)? Hmotné zabezpečenie (stará dievka)? Sebarealizáciu (učený mág)? Nesmrteľnosť (veľmi učený mág)? Kopu dreva (rezbár)? A možno len váš hrdina ide do sveta, lebo doma má 9 súrodencov. Človeku stačia malé ciele, aby mal postarané o veľké dobrodružstvá.
Na hlavnom hrdinovi záleží viac, než by sa zdalo. On dokáže vaše dielo buď potopiť, alebo vyniesť poriadne vysoko. A x-tý klon už dávno známej postavy stačiť nebude.
***
*Snežnica 11. 6. 2008*
(V nasledujúcej časti sa pozrieme na sklo, tuniku a veľké meče.)
Ústredná postava je ten prvok, ktorý môže vaše dielo buď potopiť, alebo vyniesť do nevídaných výšin. Spočiatku to síce býva hlavne o potápaní, ale časom...
Ústredná postava by nemala byť superman, to sme si už povedali. Že prečo? Koho by bavilo čítať o nejakom nadčloveku, ktorému ide všetko ako po masle? Nikoho, ešte aj ten superman, čo ako mocný a urastený šuhaj to bol, mal v súkromí problémy. Ale to je už šablóna superhrdinov – bez najmenších ťažkostí zachytia autobus plný rozmaznaných predškolákov rútiaci sa do grandkaňonu, no zároveň nedokážu povedať jedinú zmysluplnú vetu v prítomnosti objektu svojej túžby.
K chytaniu padajúcich autobusov sa nikto z nás nedostane, ale neúspech u opačného pohlavia máme všetci (komu sa niečo podobné nikdy nestalo, nech prvý hodí perom) dokonale spoločný a práve to je záruka úspechu komixových hrdinov. To je ten bod v ktorom sa s ústrednou postavou stotožníme.
Stotožňovanie uľahčuje aj vek ústrednej postavy. Adolescenti sa ľahšie nájdu v rovnako nedospelom náprotivku, deti v detských hrdinoch a dospeláci u starších. To ale neznamená, že nemôžeme zaujať širšiu vzorku, ešte nie celkom vyhasnutým príkladom je slávny Harry Potter, ktorý zaujal nejednu mamičku či otecka, dokonca aj dedov a babky. Prečo? Nuž, v každom dospelom naveky žije pozostatok toho nesmelého a ľahko naivného puberťáka, v podvedomí si nesieme emócie z detských čias a dobre napísaná kniha ich dokáže prebudiť, rozjatriť staré jazvy. Samozrejme, Harry najviac boduje u dospievajúcich, dospelý nikdy nebude vedieť Harryho problémy prežiť úplne (ale dosť nato, aby kniha vystúpila na najvyššiu priečku v kníhkupectvách a pár týždňov sa tam vyvaľovala).
No to neznamená, že vyspelé postavy nedokážu zaujať teenagerov. Vezmime si Aragorna, posvätný to vzor všetkých chlapcov, ktorým síce ešte miesto fúzov rastie len dáke páperie, avšak v duchu sa vidia ako rovnaký drsňáci, ktorým padajú k nohám spanilé elfské panny a môžu sa pýšiť dlhým... ehm, mečom. Mám dokonca podozrenie, že práve dvojica Aragorn – Conan prepašovala do fantasy meč ako primárnu zbraň, taký silný je ich vplyv.
A u Aragorna sa pozastavíme. Práve v Pánovi prsteňov bol použitý kolektívny hrdina, dovedna deväť ústredných postáv rozmanitého druhu. To je skvelý trik, pretože tak sa dá zapôsobiť na veľmi širokú škálu čitateľov. Tolkien do spoločenstva dokonca prepašoval deti, teda hobitov. Síce taký Frodo má vyše tridsať rokov, ale ako čítame knihu, nikomu to nepríde – hobiti sú braný asi tak vážne ako deti, často sa správajú ako deti a v podstate to sú stále deti so svojimi okrúhlymi tváričkami, nezbednosťou a bezstarostnými úsmevmi. Legolas sa (hlavne po sfilmovaní) stal veľmi obdivovaným predovšetkým u ženskej časti čitateľov a u štyroch percent tej mužskej...
Ďalším príkladom, ktorý si nenechám ujsť, je Ged. Čarodeja Zememorí som tu ešte nerozoberal a zdá sa, že je najvyšší čas. V triológii sa stretávame s dospievajúcim Gedom, čerstvo dospelým Gedom a napokon aj so starým Gedom - tu mu však už robí spoločnosť dospievajúci Arren. Ged je postava veľmi zaujímavá. Väčšinou sa z namyslených, drzých a nezodpovedných mladíkov študujúcich mágiu stanú odstrašujúce prípady ala Malfoy, ale z Geda sa postupne stane najväčší arcimág. Síce urobí fatálnu chybu, ktorá prinesie smrť nejednému z ľudí (dokonca aj vtedajšiemu arcimágovi!), no práve to ho zlomí. Ged padá na úplne dno, pochopí čo vykonal a práve toto pochopenie a pokora ho dovedú k múdrosti. Vidíme tu jeho nerozvážnosť i bezmocnosť, celý zvyšok života sa pokúša učiniť svojej chybe za dosť.
A práve to je tým správnym receptom na vytvorenie sympatickej ústrednej postavy – postavme ho do ťažkých životných situácií a nechajme ho rozhodnúť sa zle. Aspoň bude čo naprávať. Ak ústredná postava napráva niečo, za čo vôbec nemôže, už to nie je úplne ono. Nechajme nášho „hrdinu“ padať a stúpať ako na horskej dráhe (ale zas nepreháňajte, niekomu z toho môže prísť zle, hlavne tým starším), hoďme ho do blata, nech sa postaví sám. Myslím, že jedným zo zaručených vzorov je postava na spôsob Jacka Sparrowa, aj keď v literatúre som sa s ňou tak celkom nestretol. (To bude určite tým, že málo čítam.) Je to postava, ktorá síce každého okašle bizarným spôsobom, ale tesne pred dosiahnutím svojho cieľa ho náhodička zrazí späť. Tak sa o to musí pokúsiť inak, no aj potom všetko neklape tak ako plánoval... a stále dokola. Večný rebel.
Ďalším plus pre hrdinu je viacvrstevnosť. Každý čitateľ si vezme tú svoju vrstvu, zvyšok prejde mimo neho a ďalej ho nespracováva. Podobne to funguje v Zaklínačovi, v postave Geralta. Je to (takmer) neporaziteľný bojovník stínajúci hlavy kadejakých odporných monštier - to je vec, ktorá zaujme mladších (ale často aj starších) chalanov. Ale Geralt zároveň zápasí s vlastným svedomím, s predsudkami okolia, svoju minulosť i svoj osud sa snaží odhaliť nekonečnými filozofickými úvahami – toto si akcie chtivý nevšimnú, no pre ostatných to je závažné. Bez takýchto úvah by bol Geralt len ďalším anonymným bojovníkom s veľkým mečom. Teda dvoma.
Takže dajme tomu, že už máte v hlave obrys hrdinu, ktorý by ste radi ďalej spracovali. Je jedno, koľko má rokov – v každom prípade má za sebou dáku minulosť. Vy by ste ju už mali mať vymyslenú (aspoň zhruba), pretože tá významne vplýva na ďalšie konanie nášho hrdinu. (Vyrastal v chudobnej štvrti? Tak to bude nadávať až strach, písmená budú preňho nezmyselné čarbanice, zbohatlíkov nebude mať v obľube, šľachticov a celú vyššiu vrstvu by najradšej povešal na najbližší strom...)
Práve tu začínajúci autori robia CHYBU! Napíšu niečo ako PROLÓG v ktorom celú minulosť hlavnej postavy opíšu. Nevšimol by som si, že by svetový románopisci či nebodaj poviedkari potrebovali podobné prológy, ba práve naopak, nie celkom odhalený pôvod hrdinu ho robí sto krát zaujímavejším a prológ (okrem toho že je nudný a o ničom) zbytočne odhaľuje minulosť ústrednej postavy, postava vchádza do príbehu odhalená, nahá a tým stráca na zaujímavosti.
Po vymyslení hrdinovej minulosti je treba vymyslieť aj motívy. Záchrana sveta – na tento ani nepomyslite, už bol požitý toľko krát, že každým súdnejším čitateľom bude okamžite označený za katastrofálny. A že porotcovia v rôznych súťažiach sú súdnejší! Už majú niečo odčítané. Ak sa chcete vo svete literatúry dostať aspoň k vydaniu jedinej poviedky, musíte porotcov súťaži v tomto smere prekvapiť. Nezapcháte im hubu sto krát prežutým motívom „o hľadaní osudu“, či „o naplnení proroctva“, alebo aspoň „o splnení poslania“, ako teenagerom na literárnych serveroch. Preto sa snažte POUVAŽOVAŤ nad tým, čo by váš hrdina (s vami vymyslenou minulosťou vo vami vymyslenom svete) mohol chcieť. Trochu peňazí (zlodej)? Moc (ctižiadostivý šľachtic)? Uznanie (siedmy syn starostu)? Dobrú prácu (skrachovaný súkenník)? Dom (zlodejíček bez domova)? Hmotné zabezpečenie (stará dievka)? Sebarealizáciu (učený mág)? Nesmrteľnosť (veľmi učený mág)? Kopu dreva (rezbár)? A možno len váš hrdina ide do sveta, lebo doma má 9 súrodencov. Človeku stačia malé ciele, aby mal postarané o veľké dobrodružstvá.
Na hlavnom hrdinovi záleží viac, než by sa zdalo. On dokáže vaše dielo buď potopiť, alebo vyniesť poriadne vysoko. A x-tý klon už dávno známej postavy stačiť nebude.
***
*Snežnica 11. 6. 2008*
(V nasledujúcej časti sa pozrieme na sklo, tuniku a veľké meče.)
15.01.2021 - 17:12Na jedné straně oceňuji, že se tímto tématem zabýváš, ale na druhé straně mi připadá, že jakkoliv (podle svých stránek) prosazuješ originalitu ve fantastické tvorbě, zrovna tomuto článku výrazná originalita poněkud schází (originální jsou tam nanejvýš ty příklady, ale názory určitě ne). Je to esej složená z rad, které se běžně vyskytují na přednáškách a v učebnicích pod označením „tvůrčí psaní“. Jediné, co mně tam potěšilo, byl postřeh, že je prospěšná vícevrstvost (ačkoliv já se přikláním k myšlence otevřeného díla podle Umberta Eca, která de facto znamená vícevrstvost všech složek díla, ne jen hlavní postavy).
Na textu mi nejvíc vadí to, že vede spisovatele k zaměření se na masy a masový vkus a tvorbu masové zábavy. Jednak proto, že mě taková díla často neoslovují, a jednak proto, že je jich příliš mnoho a neustále jich přibývá, takže spisovatel, který se je bude snažit psát, bude jen „nosit dříví do lesa“ a přetlačovat se o prostor na trhu s jinými spisovateli. Můj názor je, že spisovatel, ať už píše dílo sám pro sebe nebo pro někoho dalšího, by se měl zaměřovat spíš na účel svého díla a na neuspokojenou poptávku, tedy psát díla, která uspějí v oblastech, kde se stávající díla nehodí a nefungují. Jsem přesvědčen/a, že slavná díla, která uvádíš, jako Harry Potter či Pán prstenů, uspěla právě proto, že dobře zapadla do neuspokojené poptávky, která se ukázala nečekaně velká. Ale i malou neuspokojenou poptávku má smysl zaplňovat.
Paradoxně i x-tý klon už dávno známé postavy může stačit, pokud bude mít něco, co mu umožní uspět tam, kde ta známá postava i všechny její předchozí klony selhaly.
Na textu mi nejvíc vadí to, že vede spisovatele k zaměření se na masy a masový vkus a tvorbu masové zábavy. Jednak proto, že mě taková díla často neoslovují, a jednak proto, že je jich příliš mnoho a neustále jich přibývá, takže spisovatel, který se je bude snažit psát, bude jen „nosit dříví do lesa“ a přetlačovat se o prostor na trhu s jinými spisovateli. Můj názor je, že spisovatel, ať už píše dílo sám pro sebe nebo pro někoho dalšího, by se měl zaměřovat spíš na účel svého díla a na neuspokojenou poptávku, tedy psát díla, která uspějí v oblastech, kde se stávající díla nehodí a nefungují. Jsem přesvědčen/a, že slavná díla, která uvádíš, jako Harry Potter či Pán prstenů, uspěla právě proto, že dobře zapadla do neuspokojené poptávky, která se ukázala nečekaně velká. Ale i malou neuspokojenou poptávku má smysl zaplňovat.
Paradoxně i x-tý klon už dávno známé postavy může stačit, pokud bude mít něco, co mu umožní uspět tam, kde ta známá postava i všechny její předchozí klony selhaly.
19.07.2008 - 17:04Líbí se mi to, dokážeš jasně zformulovat to, k čemu já se dopracovávala tak deset let :-) Nejlepší ústřední postava je Eddie z Temné věže. Bezkonkurenčně :-)) Těším se na sklo, tuniku a velké meče .-)
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
42 000 míľ atramentu: Hlavný hrdina : trvalý odkaz | tisk | RSS komentářů
| podobná díla
Následující dílo autora : 42 000 míľ atramentu: Tunika vs. meč
Předchozí dílo autora : 42 000 míľ atramentu: Prvé riadky
