O psovi a človeku

Vo dvore ostarel psík.
Neobzrie sa o neho nik.
Je bez hlasu, nešteká
každý od neho uteká.

Nemôže jesť, v srdci smúti
staroba ho ťažko rmúti.
Priviazaného na reťaz
trápi ho zima, dážď i mráz.

V búde má mokro odspodu
cítiť pach, pleseň, hnilobu.
Chudák, v pochlpenej srsti
blcha,parazit koristí.

Hryzie, šteklí, cicia mu krv
nevládze ju zahnať jak prv.
hlavu, chrbát neotočí
slza mu zalieva oči.

Ach, aké mal krásne detstvo!
Beh, hry, smiech, radostné pestvo
a aké bolo vzácne šteňa
dané domácim do vena.

čo z neho mali radosti
nasmiali sa do sýtosti
a on šťastný tak vyvádzal
aby ľudí k šťastiu zvádzal.

Vždy sa mu to podarilo
pri srdci mu bolo milo
keď zapálil úsmev v tvári,
v ktorej radosť zriedka žiari.

Válal sa, robil kotúče,
preskakoval cez obruče
staval sa na zadné labky
prednými robil tlapky-tlapky.

Dookola obiehal dom
nezaprel sa športovec v ňom.
Fandili mu všetky deti
mal rád futbal, lopta letí...

Zavaroval malú Janu
keď chcela prekročiť jamu.
Vyhnal sliepky zo záhradky,
keď chceli pokutať hriadky.

Že mal vždy len dobro v duši,
poslúchalo tak jak sa sluší,
pozorne natŕčal uši
obrechal zlo, nech neruší.

Domácich mal vždy veľmi rád
v dobrom, v zlom im bol kamarát.
Život by dal za nich vďačne
i dnes túži po tom lačne.

Je to u domácich zrada?
Už je tu za neho náhrada.
Malá guľôčka šantivá,
hravá, smiešna, teplá, živá.

S psíčaťom sa maznú, hrajú
starého psa zabúdajú.
On v stareckej psej múdrosti
dopraje im tej radosti.

Psia láska dojala slnce
v poludní mu puklo srdce.
Špatno - krásny je psí osud.
Príroda plač, človek posúď.


Anna Vodičková