Moji priatelia

Moji priatelia.

Vidím ako ich ubúda. Pomaly opúšťajú náš svet. Vzdali sa a smutne sa krčia v čoraz menších hlúčikoch. My ich prenasledujeme a ničíme ich v mene svojich nenásytných potrieb. Ich tiché spoločenstvo je bezmocné, nemajú žiadne zbrane, aby sa bránili. Nemajú hlas, aby kričali. Nemajú prst, aby ukazovali. Ich rany sa ťažko hoja. Prejdeš okolo a ani si ich bolesť nevšimneš. Nechápeš ich vznešenosť a schopnosť vnímať svet z nadhľadu a pomalého toku času. Nezaujímajú ťa to. Ponáhľaš sa do práce, do banky, do bytu k televízii a počítaču. Reveš do mobilu. Dávno si zabudol na ticho, ktoré je ich svetom a v ktorom sa navzájom objímajú. A plačú nad nami. Stromy – moji vzácni priatelia.