Zlatý motýľ

Stojím na poli a lovím myšlienky do siete. Ľudia hovoria, že myšlienky plachtia. Pomaly klesajú a samé sa nám ponúknu. Ja však motýle s chorými krídlami nechytám a najviac si cením tie najrýchlejšie a najfarebnejšie. Dnes večer som mal šťastie a chytil som jedného veľkého. Dá sa povedať, že toho najväčšieho. V sieti sa mi hmýril Boh. Bolo mi ho ľúto. Vzal som ho do rúk, aby som sa na neho lepšie pozrel. Žiaril ako slnko, až ma oslepil. Avšak náhle sa vyparil a zostala z neho len myšlienka. Myšlienka ktorá ma prehovárala, že toho motýľa poznám. Hovorí, že je každý. Potom, že je nikým. No nakoniec povedal, že je len tým, čím chceme byť. Dokonalé vybrúseným diamantom. Väčšina ľudí sa pred diamantmi klania a všetko tvrdé a drahé zo seba rozdali. Tí, ktorí mi nikdy neuveria, že som tohoto rýchleho motýľa videl a chytil, kvôli pomalosti ich krídel hovoria, že zlaté motýle neexistujú a sami sa považujú za tých najrýchlejších a najfarebnejších. Vraj existujú len pomalé, rýchle a ak to nie sú oni sami, tie najrýchlejšie, aké videli. Takto sme sa zasekli a posledný zlatý motýľ sa mi rozplynul v rukách. No naučiť sa lietať dokáže aj človek. Rýchlejšie a vyššie ako ten žiarivý hmyz. Tak rýchlo a vysoko, že ho nikto nechytí, aj keby majú väčšie siete, ako je tá moja. Veľa ochrancov hmyzu by ma za môj úlovok ukrižovalo. Nech sa páči, ale ja dúfam, že sa stanem tým, na čom ste vy zavisli aj keby len ako myšlienka pre veriaceho. Modlím sa, nech sa moje slová dostanú cez vaše uši, ale žiaden dar nie je zadarmo.