Keď na Vianoce nasnežilo

.
Na letisku nebolo veľa ľudí. A prečo by tam aj boli?! Veď sú predsa sviatky!
Filip si sadol do skoro prázdnej čakárne. Kufrík, v ktorom mal celý svoj život, si položil na dlážku vedľa seba. Zahľadel sa na odletový plán, no akosi sa mu pred očami rozmazával. Namiesto neho uvidel svoju ženu, Lenku. Mladú a krásnu.
Nahneval sa sám na seba a na svoje myšlienky. Prečo sa mu jej obraz stále vynára v spomienkach?!
Veď už dlho chcel odísť preč! No naozaj?! Naozaj chcel?! Nebol to iba chvíľkový rozmar tak, ako aj všetky ostatné?!
V rozhlase nad jeho hlavou čosi zaprašťalo.
"Lístky do Rakúska! Posledná možnosť! Dnešný posledný let priletí o polhodinu!" ozval sa akýsi zachrípnutý hlas.
"Rakúsko ..." zamyslel sa Filip, "Po nemecky viem, tak prečo nie?!"
V kufríku mal v obálke okolo päťdesiat tisíc, čo sám ušetril za posledné dva roky. Lenke vlastne nič nezobral. Mal len vlastné, z ktorých mu po kúpe letenky zostane ešte dosť slušná suma. Pre začiatok postačí. A ... ak odíde, možno sa stratí aj jeho strach, a po čase aj výčitky ... Zbabelé, ale ... pozdávalo sa mu to. Možno by mohol začať od začiatku.
Vstal a pomalým krokom prešiel k pokladni. Spoza okuliarov s hrubým rámom naňho zazerala nepríjemná ženská. Bacuľatá, s plnými lícami a nechutne podráždeným úsmevom na tvári.
"Kam to bude, mladý muž?!" nepekne naňho pozrela, akoby sa ho pýtala: "Prečo si radšej nezostal doma?! Prečo ste doma nezostali všetci?! Načo ma otravujete?! Keby nie vás, tak spím doma v teplých perinách!"
"Rakúsko," precedil pomedzi zaťaté zuby.
Veru, už sa necítil tak sebavedome, ako pred pár minútami, keď sa mu odchod od vlastnej ženy, kvôli tomu, že ju podviedol s jej najlepšou kamarátkou a ona mu povedala, že ho už nikdy nechce vidieť, javil ako to najsprávnejšie rozhodnutie, aké kedy v živote urobil. Ženská mu pred nos otrčila kus papiera.
"Prajem šťastný let," zazívala a vrátila sa k svojej nedojedenej lekvárovej buchte.
"Hm ... ďakujem," vzal letenku do rúk.
Zdala sa mu neuveriteľne ťažká, akoby bola z olova. A taktiež ho jej dotyk nepríjemne pálil na dlani.
Opäť si sadol na stoličku a zvedavo sa poobzeral okolo seba. V najvzdialenejšom kúte sa zababušený v špinavej vetrovke krčil otrhaný bezdomovec. Filipovi prišlo čudné, prečo ho už dávno nevyhodili vonku, no vzápätí si pomyslel, že asi chceli na Vianoce spraviť dobrý skutok. Ale keď sa obzrel na ženskú pri pokladni, nejako mu to nešlo do hlavy.
"Že by ho tu nechala "ona"?!" zapochyboval v duchu.
Blízko pri dverách, cez ktoré sa vychádzalo von na pristávaciu dráhu, na umelohmotných stoličkách sedela trojpočetná rodinka. Filip sa na nich zvedavo zahľadel.
Malý chlapček, asi dvojročný, spal v mužovom náručí. Pri ňom sa chúlila vychudnutá žena a plakala.
"Bez teba nikam nepôjdem!" šepkala zúfalo.
Muž ju hladil po vlasoch a potichu jej hovoril do ucha:
"Musíš. Tu pre nás nie je miesto. V Rakúsku ťa bude čakať môj bratranec so ženou, určite sa aj o teba, aj o malého dobre postarajú. Len sa neboj. Dobre to dopadne."
"Ale čo ty?!" žena neprestávala vzlykať a hodila sa mužovi okolo krku.
"Ja si už len nejako poradím," pobozkal ju na čelo.
Potom sa malý prebudil a začal sa v perinke nepokojne mrviť.
Pevne ju stisol a aj jemu sa do očí nahrnuli slzy.
Malý sa rozplakal. Muž - otec ho zdvihol pred seba a nežne sa mu prihovoril:
"No tak, zlatko, neplač. S mamičkou pôjdete na ďalekú cestu za šťastím. Musíš sa o ňu veľmi dobre starať, sľúbiš mi to?!"
Malý razom stíchol a múdro pozeral svojmu otcovi do očí, akoby mu rozumel.
"Potrebuje ťa," zašepkala žena, no muž len pokrútil hlavou.
"Ale ja bez teba nechcem odísť!" znovu ho objala, "Nechcem, počuješ?!"
Filip na to všetko hľadel s nemým úžasom. Potom sa mu pred očami vynorili dve vysmiate tváričky.
"Kde je oco, mami?!" opýtal sa Aďko, jeho syn, a keď mu Lenka odpovedala, že jeho oco je preč, zosmutnel.
"A kedy sa vráti?!" spýtala sa Bobka, jeho dcéra, a keď jej Lenka povedala, že nikdy, rozplakala sa.
Filip tuho zavrel oči, aby odohnal ten nepekný obraz zo svojej mysle. No nepodarilo sa mu to. Nech robil, čo robil, stále videl uplakané tváričky svojich dvoch detí. Svojich malých anjelikov. "Si zbabelec, oco," šepkali mu do očí.
Vtom niečo zahučalo. Hlasný zvuk preťal vzduch. Na dráhe začalo pristávať lietadlo. Filip prudko zdvihol hlavu a zbadal dlhý trup nabielo natretého obrovského stroja. Potom sa otočil a všimol si, že žena prestala plakať. S čudným výrazom na tvári hľadela von cez obrovské sklo na dverách a držala svojho muža za ruku, pripravená ho nikdy nepustiť.
"Lietadlo KR - 681 práve pristálo na dráhe. Cestujúci do Rakúska, pripravte sa. Let odlieta presne o desať minút!" ozval sa zachrípnutý hlas po druhýkrát.
Filip vstal a pobral sa k dverám. Silno do nich vrazil lakťom a oni sa hneď rozleteli. Vyšiel do zimy, od studeného vetra ho striaslo, tak si kabát pritiahol bližšie k telu. Pozrel na mohutné krídla bieleho obra. Spravil tri kroky dopredu, a potom zastal. Rýchlo pokýval hlavou. Všetky spomienky sa zrazu stratili, vyparili sa, zmizli.
"Musíš sa zachovať ako správny chlap!" niekto mu pošepkal, "Musíš byť vytrvalý a silný." Bolo to jeho svedomie.
Lietadlu hlasno zahučali motory. Musel si rukami prikryť uši, bol to ostrý zvuk. A potom ... spravil pár krokov, posledný krát sa obzrel, zdvihol zo zeme svoj kufrík a vykročil ...
… V letiskovej hale našiel lúčiacu sa rodinku.
"Prepáčte," poklepal mužovi po pleci, "Rád by som vám niečo dal."
Potom ho objal, objal aj ženu a malé bábätko pohladkal po jemných vláskoch. Žena sa rozplakala od radosti a začala Filipovi rozrušene ďakovať. Muž naňho len s úsmevom pozeral a v rukách pevne zvieral letenku do Rakúska, aby mu ju náhodou vietor neodvial medzi tancujúce vločky vo vzduchu tam vonku. Pri východe ešte raz zastal. Pozrel sa na svoj kufrík, a potom na bezdomovca krčiaceho sa v kúte.
Kufrík a bezdomovec. Bezdomovec a kufrík.
Otvoril ho, vybral odtiaľ peňaženku s peniazmi a tašku s oblečením. Zohol sa k otrhanému mužovi a jemným štuchnutím ho prebral z driemot.
"Pane," oslovil ho, "Kúpte si za to niečo."
V otvorenej dlani mu podával desať tisíc. Muž v špinavom kabáte nič nepovedal, len na Filipa rozpačito zazeral.
"Na, berte. Ale mám jednu podmienku. Nech to nie sú cigarety, ani alkohol."
Zvyšok peňazí si strčil do vrecka. Na to rozbalil tašku s oblečením.
"A tu máte niečo na seba," podal mu niekoľko svojich vecí.
"Človeče, čo chystáte?! Azda sa nechcete zabiť, keď tak všetko rozdávate?!" pozrel naňho dotrhaný pán neveriacky.
"Nie, to nie," usmial sa Filip, "Ale ... veď sú predsa Vianoce."
Odo dverí ešte zamával nepríjemnej pokladníčke a vyšiel do sveta, kde práve začalo husto snežiť.
Keď kráčal zasneženým svetom, myslel na svoju Lenku. A už sa nebál. Vedel, že ona ... že mu odpustí. Za sebou nechal bieleho obra, letiskovú halu, výčitky, pochybnosti aj svoj kufrík, v ktorom zďaleka nemal celý svoj život.
Veď ako by ho tam aj mohol mať?!
Ako ...?!... Keď ho všetok nechal doma?!
.


/foto:moi :)/