Láska? Osud?

  Láska? Osud?

Je mi zle! Zle zo všetkého... Cítim sa akoby ma niekto ovalil balvanom po hlave a ja som v agónii, z ktorej sa neviem prebrať. Chcem vstať, zobudiť sa a ísť ďalej, no nejde to... neustále ma tam niečo drží a nechce ma to pustiť preč. Preč z toho hnusného pochmúrneho sveta, v ktorom vládne apatia, trpkosť, nechuť...

Kde sa stala chyba? Snažím sa nájsť počiatky toho všetkého. Prísť tomu všetkému na koreň. Áno, už si spomínam. Veľmi jasne si spomínam na prameň toho všetkého. Žila som... normálne. Áno, normálne som prežívala zo dňa na deň so všetkými problémami, starosťami i radosťami bežného života mladej ženy. Ten život bol miestami nudný, nezáživný, no podľa mojej mienky najmä stereotypný. Chýbalo mi v ňom... čosi. Čosi, čo by mu dodalo iskru, nádych niečoho nového, nezvyčajného, proste niečoho, čo by čarovne zmenilo moje bytie. Všetko sa mi zdalo už akési okukané, nič ma neprekvapovalo. Cítila som, ako smer môjho života blúdi a nevie nájsť tú správnu cestu, ktorou by sa pohol. Vadili mi zabehané koľaje, po ktorých kráčal, asi som chcela, aby sa vydal radšej lesnými cestičkami. Tými, viete, ktoré sú nejasne ohraničené, tajomne záhadné, dobrodružne vzrušujúce a nevedno kam končiace, takže riziko ,,zablúdiť a nevedieť nájsť cestu späť“ je privysoké.

No a ako to už býva, osud si s naším životom občas hrá všelijaké hry. A tak to prišlo... áno, ONO to prišlo! To, čo sa nedá chytiť ani rukami, ani ústami. To, čo sa nedá popísať konkrétnymi slovami, lebo tie by to iba pokazili. To niečo, čo je medzi nebom a zemou a dokáže to s nami robiť zázraky. To, čo nás naplno ovládne a nie sme schopní sa brániť. To, čo nám dáva krídla, keď v tom lietame a čo nám tie krídla veľmi rýchlo vezme, keď padáme. Láska? Možno, snáď. Vlastne hej... je to ona. Ona! Tá mocná čarodejnica, ktorá nás opantá svojimi kúzlami a my im naivne uveríme ešte skôr, ako zistíme, že to je len ilúzia. Ilúzia, ktorá sa rozplynie...

Teda navštívila raz aj mňa. Raz! Práve vtedy, viete, keď som to vôbec nečakala. Keď som nebola dostatočne vyzbrojená k obrane. A tak ma zasiahla. Zasiahla ma hlboko, dokonca hlbšie, než som si kedykoľvek vedela predstaviť. Hlbšie, než som si bola ochotná pripustiť. Bola prefíkaná, beštia! Začínala nenápadne, no zrazu nabrala prudkú rýchlosť.

Nieže by som bola naivná a plná očakávania. Nieže by sa ma nikto predtým nepokúšal zasiahnuť amorovým šípom. Nieže by sa mi nikto predtým nepáčil a nepriťahoval ma. Práve naopak! No zrejme sa mi nepáčil natoľko... zrejme ma neočaril natoľko... zrejme v tom nebolo to, čo som chcela a o čom som celý ten čas potajme snívala. Zrejme to dovtedy nebol ON!

Práve preto ma zaskočilo zistenie, že prišiel. Že bez opýtania vtrhol do môjho života a obrátil ho naruby. Že ma odrazu urobil najšťastnejšou na svete... a ja som vedela, že potom už nikdy nič nebude ako predtým. Že to, čo sa deje, je príliš silné na to, aby to nezanechalo žiadne následky do budúcna. Či už pozitívne alebo negatívne.

Jasné, odrazu bolo všetko okolo mňa v ružových farbách. Chcelo sa mi len smiať a smiať... a byť s ním. Keď mi stačil jediný jeho nesmelý pohľad či plachý úsmev a moje vnútro sa rozžiarilo. Keď prvé spojenie našich pier vo mne vyvolalo neopakovateľný pocit a záchvev šťastia. Keď som sa na každú chvíľu s ním tešila viac ako dieťa na Vianoce. Keď si celý deň moje myšlienky robili, čo chceli, lebo stále bol v nich on! Keď som s ním ležala v tráve na kopci ďaleko od všetkých a mala som pocit, že to je všetko, čo potrebujem. Keď každý jeho bozk pre mňa znamenal všetko. A potom... keď sme raz opäť ležali v tráve oproti sebe, všade bol pokoj a ticho, pozerali sme si navzájom do očí a nepotrebovali sme slová... a ja som vzala jeho ruku a vložila jeho dlaň do mojej... tak vtedy, pri tomto letmom dotyku rúk, keď som cítila to, čo nikdy predtým, som to pochopila. Že to je ONO! To, čo som celý čas postrádala a v čoho existenciu som neverila. To, čo v mojom živote chýbalo. A zrazu sa to chýbajúce miesto zaplnilo a ja som nechápala, ako som doteraz mohla bez toho žiť.

Poznáte to? Keď ležíte vedľa seba a cítite (áno, presne tak, ako cítite vôňu medovníkov na Vianoce), že človek, ktorý leží vedľa vás nie je len tak niekto, že to je človek, ktorého milujete. Prvý človek, o ktorom si môžete v duchu priznať, že ho naozaj milujete. A viete, že on miluje vás. Nie preto, že vám to povedal. Vy to jednoducho cítite. Cítite, že aj on miluje vás. Neviete si to vysvetliť, ale je to jednoducho tak. Dokonalé šťastie!

Pomýšľali by ste snáď na koniec? Že raz príde deň, keď sa to skončí? Lebo... nič netrvá večne! Ale koho by to akurát napadlo, resp. koho by to chcelo napadnúť? No mohlo by! Mohla by v hlave existovať nejaká červená kontrolka, ktorá by sa v prípade potreby rozblikala! Upozornila by nás, že sa máme mať na pozore, že to, čo sa práve deje, je až príliš veľké šťastie na to, aby to bolo pravdou, a že milujeme veľmi, že radšej stačí len trošku... a my by sme si zachovali zdravý odstup, aby sme nepadli až na dno, keď to príde... Keď príde koniec... to najväčšie sklamanie zo všetkých. Také veľké, že celý svet je oproti tomu gombička.

Keď to, na čom vám najviac záležalo, stratíte zo dňa na deň. Keď človek, ktorému ste darovali celé svoje srdce, ho odhodí preč a pošliape ho na kusy, lebo sa bojí lásky! Áno, bojí sa, zrazu sa zľakne sklamania, smútku a utrpenia, ktoré láska môže priniesť, a tak to radšej stopne. Dá tomu celému zbohom. Ale neuvedomí si, že to sklamanie, smútok, utrpenie a navyše aj bolesť tam už je! Lebo si vzal kus druhého človeka a ten človek si zas vzal kus z neho. Takže nakoniec aj tak prehrávajú obaja...

Ich životy už nikdy nebudú také, ako predtým, lebo sú už navždy poznačené minulosťou. Minulosťou, na ktorú na nezabúda. (Ako sa dá zabudnúť na niekoho, koho sme milovali? Asi tak, ako sa dá spomenúť si na niekoho, koho sme nikdy nepoznali!)

Vraj treba na všetko zlé, na všetku bolesť a smútok z minulosti zabudnúť, a pamätať si len to pekné... a tiež, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, že všetko má nejakú príčinu. Že všetko, čo sa malo stať, sa proste stalo a ľudí, ktorých nám život vzal, nám proste vziať mal. Pretože za každým ,,zbohom“ sa ukrýva nové ,,ahoj“. Chcela by som tomu veriť. Chcela by som veriť, že to tak jednoducho malo byť, lebo sa len uvoľnilo miesto pre človeka, ktorý tam skutočne patrí. Chcem veriť, že ma raz ešte stretne takéto šťastie. Vlastne nie, ešte väčšie šťastie! A potom sa ho už nepustím... (dúfam)...

Aj keď stále si už asi budem pamätať jednu vec: ,, Nikdy nemaj nič tak rád, aby si nevedel ako ďalej, keď to stratíš! „