Legenda o Veľkej Králičej Sterilnej Vojne

V Meste Al Safir, ležiacom v úrodnej pode brehov Rieky Johara, klenote Nudharskej púšte v ktorej sa rozprestiera konfederácia nezávislých územných celkov, emirátov zvané Strieborné Veže sa rozmohla fáma o hroziacom nebezpečnesve zo severozápadu. Hordy divokých králikov vedených chýrne známym Tlapkom Poluškom smerujú na Strieborné veže. Kolujú len chýry ako tento púštiznámy bandita mohol prísť o svoju králičiu pýchu / mimochodom, veľmi... obdarenú. Mnoho králičích dievčin slastne vzdychá pri pomyslení na túto časť jeho tela a len si predstavujú aké vzrušujúce museli byť, keď mal obe/ . Niektorí tvdia, že si ho odrezal sám na dokaz svojej odvahy, iní, že o ne prišiel v boji. Isté je, že všetci, čo mohli túto nehodu na vlastné uši vidieť sú mŕtvy, najskor zabitý nabrúsenými tesákmi Poluška. Králičie hordy sa vyznačujú jednou spoločnou vlastnosťou: Túžbou po pomste. Je to už 20 rokov, keď Kráľ z Middle Shiru zvaný Rhobar I. vyhalásil vojnu králičiemu rodu po tom ako skupinky náhodných ušatých lapkov terorizovala miestne obyvateľstvo neutichajúcimi krádežmi mrkvy, kapusty a v konečných fázach si trúfali i na samotné krmivo pre dobytok. Z tohto obdobia je znamy najme Tlapka Tupozúbok, ktorý so svojou bandou takmer 200 / a každým dňom sa rodili ďalší... doslova/ pozuby ozbrojených králikov vymietali hostinca a najme ich komory, zásobárne, sýpky, znásiľniovali počestné sliepky a podpaľovali chaty poľovníkov v snahe zaniesť medzi prostý dedinský ľud strach a teror. Statočný kráľ to však už nemienil na svojom panstve tolerovať a preto vyhlásil králikom vojnu. Pretože ľudia mali o králičej kultúre len malé povedomie, nevedeli, že ich spoločnosť sa delila na dve tábory: jedny, čo zastávali nadradenosť králičieho plemena nad všetky druhy a ľudí považovali za votrelcov v ich vlastnom kráľovstve a druhých, ktorí si uvedomovali prirodzený chod prírody a najme jej potravinový reťazec, v ktorom stáli skor na spodných priečka, hneď pod sokolmi, lasicami, loveckými psami a samozrejme hlboko pod ľuďmi. Títo viedli mierumilovný a izolovaný život na kraji kráľovstva i v dobe najťažších bojov. Vspupnosť, márnivosť a ctižiadosť si však vybrala svoju daň i v divokej prírode a militaristi podľa svojich východných bratov vytvorili provinciu, vojenské zoskupenie, tzv. šogunát Uši Ho Sli-ší, v ktorom zorganizovali bojové šíky. Ich vodcom bol samotný Ušigawa Ieasu. Jeho vynaliezavosť nepoznala hraníc. Dokázali zostrojiť katapulty, ktoré s presnosťou tlapy vrhali králika na vzdialenosti desiatky metrov, priamo na krky nepriateľských bojovníkov. Tam si už ostré hlodavé zuby dokázali hravo poradiť, a čo prehryzne kábel od TV / hajzli!/, s ľudskou tepnou nemá problém. Ľudia v pokroku nezaostávali a vyvinuli zbroje, ktoré kvalitne chránil tvár krk i šiju avšak každá zbroj sa musí nejak navliekať. I králiky to vedeli a s ich ostrými drápmi a obratnými tlapami nebol problém posunúť komplikovanými otvárajúcimi pántmi kyrisov a heliem. Mnoho stoviek a tisíc Ušikadze letcov / alebo tiež tzv. Božských králikov/ pomrelo v tyčhto ľútych bojoch. Mnoho stoviek či tisícov litrov krvi ľudských bojovníkov bolo stretených v týchto ľútych bojoch. Kruté to časy...
Vojna trvala dlho. Moc dlho. Spočiatku sa ľudia rozhodli pochytané preživšie králiky len uvezniť, niektorých nešťastnejších stretol osud, keď mužom dochádzali zásoby potravín, ale boli to len minoritné, zriedkavo sa vyskytujúce popravy. Boli nakoniec vojnový zajatci a vzťahovali sa na nich podbné normy ako na akýchkoľvek iných vojakov / mimo faktu, že mali len 30 cm, žrali výhradne zeleninu a boli neskutočme chutný – s cibuľkou a zemiekovou kašou/.
Aby sme to nepredlžovali, kráľ jedného dňa šiel na mierumilovný lov srnčej zvery do neďalekých lesov. Jeden besný šialený králik, nakazaný prostredníctvom nespútaného sexu s nezámou králičou gejšou / ktoré sa od bežných králičích dám líšili le tým, že za to boli platené...hriešny národ ... ale byť jeho členom muselo byť slasť  / ukorystil v miestnej zbrojnici jeden králičí katapult / králipult, ako sa im hovorilo/ a využil ho na vlastnú pesť. Keď bol šlachtic dosť blízko, vystrelil sa priamo na jeho krk....
...5 dní trvalo, než ranený kráľ skoro nadránom dokonal. Vlády sa ujal jeho generál vojsk, doverný služobník a dobrý priateľ Godric, pretože mladý princ / hergot, kto vlastne??, Zhodneme sa už na mene?  / mal v tedy ešte len 15 rokov a nebol v stave vykonávať svoje povinnosti / puberta, akné, prvá rocková gytara.../. Godricova statočné strdce a bystrý um boli kráľovi poboku mnoho desaťročí a rozhodol sa nesklamať ani teraz. Uvedomil si, že vojna potrebuje zmenu. Militantných králikov nestačilo len zastaviť. Musel spraviť akt, ktorý vnesie do ich sŕdc strach a zaistí, ze sa nebudu pokúšat oživit svoju bojovnú históriu. Pretože bol rovnako ako múdry kráľ proti poprave zajatcov, rozhodol sa pre miernu formu: Odobral králičím pánom ich mužnosť a ak sa v radoch vyskytli aj ženy, neušetril ani tie. Následne spacifikovaných králikov vypustil speť do prírody ktorí sa úbytkom hormónov pridali k mier uznavajúcej frakcii. Bojovníkov z Uši Ho Sli-Ší to po miesiacoch tohto ponižujúceho zverstva zdeprimovalo natoľko, že podpísali dohodu o prímerí. Jedine Ušigawa nechcel o porážke ani počuť. Z potupy, keď videl, ako jeho vojaci odovzávajú brúsky na tesáky, zbroje a ukorystené mrkvy rozhodol sa spáchať Uši-kiri, tzv. Páranie uší, nazývaná tradičnejšie Ušpukka. Nikdy viac ho nikto nazočil.
... nie všetci generáli s ňou ale súhlasili. Bol to práve prapredok Poluška Tlapka Plnofúz, čo sa rozhodol uzavrieť alianciu s púštnymi králikmi a nazbierať vojenskú silu tam. Zhodou okolností si práve Strieborné veže vybral ako svoju prvú baštu, triumf, ktorým chcel dokázať potenciál novej králičenj armády, tzv. Púštnych Zubov. Čo čert nechcel, tohto sa nikdy nedožil, pretože náhodný štrkáč, ktorého v púšti stretol mal na jeho ambície iný názor / všetci musíme živiť niekoho, i seba/. A tak jeho prapotomok Poluško / Králici nežijú dlho, cca 6 rokov a jedna generácia sa ráta v mesiacoch... plodný to národ/ sa chopil plánov svojho predka.
Keď sa to ľudia v Al Safir dozvedeli, začali panikáriť. Boli prvý, kto padne hordám vojsk a nemali vybudovanú obranu. Kraj je mimoriadne bohatý, všetkého je dostatok a preto nebolo o čo bojovať. Keď sa už aj našiel nejaký ctižiadostivý a dostatočne výrečný sultán, ostatný vladári ho za pomoci svojich „slečien“ z háremu ľahko zbavili tróna a najčastejšie i života aby udržali tento cenný mier i blahobit. O králičej politike však nemali ani potuchy...

A tu sa začína alebo skror pokračuje Príbeh Nitrama a Šámosa. Sú to dvaja veční pútnici, pozorovatelia, krorí na svojej ceste v pieskami času udržujú rovnováho neškodnými zásahmi do chodu dejín. Jak? Diplomaticky. Ich Pán nie je nik iný, než Asha, tzv. Sedemhlavý drak ako mu ľudia hovoria / v skutočnosti je to éterická bytosť žijúca mimo našu sféru/. Ona je stvoriteľkou všetkého. Vie, čo sa stalo, je a má stať. Pretože hrdý národ Strieborných Veží nežiada o pomoc a najme – neuvedomuje si závažnosť situácie, rozhodla sa vyslať svojich dvoch sluhov aby zasiahli do chodu dejín a tým uchrániť vyspelú kultúru pred zánikom...