Myseľ a myslenie - introspektívne pojednanie

Myseľ a myslenie - introspektívne pojednanie

Čo vôbec premýšľanie je ? Pre potreby tejto úvahy som skonštruoval túto definíciu, ktorej sa budem držať ako návesti pri orientovaní sa v problematike, ktorú vytýčim. Myseľ, resp. jej činnosť (myslenie) považujem za sled bezprostredne náväzných predstáv (kognícií), ktoré na seba naväzujú v rámci asociácií (z pamäti jedinca) alebo z jeho bezprostredného prostredia, s ktorými vieme následne vykonávať rôzne kognitívne manipulácie (ako usudzovanie, posudzovanie, tvorenie, atd.).

Ak ide o sled, je tento sled neustály alebo môže byť aj prerušovaný ? Dá sa nemyslieť ?

Z mojej definície vyplýva, že myslenie zjednocujem s vedomím a teda aj stavy, ako: spánok považujem za súčasti myslenia. Avšak, je nutné spraviť rozdelenie. Rozlišujem prítomné (aktívne) a neprítomné (pasívne) myslenie. Prítomné myslenie chápem ako manipulovanie s konkrétnymi myšlienkami/predstavami, za účelom vyvodenia nejakého záveru. Pri prítomnom myslení je človek aktívnym aktérom narábajúcim s nejakou vôľou podržanou predstavou/myšlienkou. Naproti tomu, neprítomné myslenie chápem ako voľné plynutie pamäťových asociácií alebo podnetov z okolia, ktoré zachytia našu pozornosť. Pri tomto myšlienkovom ''voľnobehu'' máme v prípade záujmu možnosť jednotlivé prinesené predstavy ''sprítomniť'' a podrobiť bližšej analýze mysleniu prítomnému. Dalo by sa povedať, že prítomné myslenie je v mojej koncepcii totožné so všeobecným psychologickým chápaním myslenia ako narábania s pojmami a myšlienkami, zatiaľ čo neprítomné myslenie sa dá pripodobniť k vedomiu, ako spracúvaniu vonkajších podnetov obohatené o voľné asociácie.

O mojom koncepte myslenia by sa dalo konštatovať, že myslenie je všetko, čo ''vidí'' naša myseľ. Videnie mysle je predstavivosť a teda hlavným predpokladom myslenia je predstavivosť. Podľa mňa niet momentu, kedy by si naša myseľ nič nepredstavovala, nič nevidela. Dokonca aj ľudia s vrodenou slepotou si dokážu na základe ostatných zmyslov v hlave sformovať tvary objektov, s ktorými vedia myšlienkovo pracovať, keby nevedeli, nevedeli by sa orientovať v priestore. Čo však vidia ľudia, ktorí upadli do bezvedomia ? Ľudia, ktorí sa vrátili z kómy opisujú celkom jasné záblesky svetiel alebo pocit komfortu. Niektorí neopisujú nič, nevieme však s istotou potvrdiť, či si svoje pocity a predstavy len nevedia vybaviť. Som teda názoru, že myslenie môže definitívne zastaviť len smrť.

Prečo zjednocujem myseľ a vedomie/vnímanie ?

Ak definujeme myslenie ako činnosť mysle, tak potom aj automatickú činnosť ako kódovanie zmyslových podnetov na vnemy do krátkodobej pamäti považujem za činnosť mysle a teda myslenie. Kvôli týmto automatickým činnostiam mozgu rozlišujem myslenie prítomné (aktívne) a neprítomné (pasívne/automatické). Je evidentné, že pod pojmom myseľ chápem celú množinu vlastností, ktorými myseľ disponuje, napr.: vedomie, zapamätávanie, pozornosť, atd.

Predstavovanie - vizuálne reprezentácie

Ako som už spomínal, predpokladom myslenia je predstavovanie. Predstavovanie pre mňa nie je iba vôľový akt, môže ísť aj voľný prítok najnovších zmyslových vnemov, ktoré naše aktívne myslenie ešte ''nezobralo do úvahy''. Inými slovami, myslenie je aj to čo teraz pred sebou vidíme, cítime, voniame, počujeme... Každý ma svoju mieru jasnosti predstavovania, predpokladám, že nikto (ani zvieratá) ju nemajú nulovú. Je však medzi nami a zvieratami rozdiel v tom, že my si vieme znovuvybaviť vividné predstavy neprítomných predmetov aj dlho po tom, čo zmizli z nášho dohľadu. Tomuto fenoménu so hovorí objektová premanencia a sú jej schopné aj mnohé druhy zvierat, avšak, zatiaľ čo my si vieme predstavu zmiznutého objektu kompletne a nezávisle na situácii vybaviť, zvieratá ju vedia len na chvíľu podržať. Mojím hlavným dôkazom tejto teórie je fakt, že máme jazyk. Je to práve jazyk, ktorý nám umožňuje pravú (''radikálnu'') objektovú permanenciu, čo je dôvod prečo nám stačí jediné slovo na to, aby sme si danú vec z pamäti vybavili. Tým nechcem naznačiť, že zvieratá ako napr. opice si z pamäti spomienky vybavovať nevedia. Oni si ich len nevedia vybaviť dobrovoľne - ''lúsknutím prsta'' ako my, tým, že vyslovíme slovo, pod ktorým niečo chápeme → vidíme. Taká opica si rozhodne vie zapamätať ako vyzerá tiger ak ho raz stretne a prežije to, avšak, s touto spomienkou nijako nepracuje, má ju len pasívne uloženú v dlhodobej pamäti pre prípad, že znova príde tiger a ona bude presne vedieť o čo ide a čo má robiť.

Ako si môžem byť tak istý, že so spomienkou tigra opica vo svojej mysli nijako nepracuje ? Vidím do mysle opíc ?

Svoje presvedčenie opieram o jednoduchý fakt, že na dobrovoľné vybavenie si spomienky je nutná reč, takže ak by opica so spomienkami vedela svojvoľne pracovať aj dávno po tom, čo sa udiali, musela by byť tiež schopná tieto spomienky nejako systematicky uchovávať s cieľom dobrovoľného znovuvybavenia. Ak by toho všetkého bolo schopná, musela by disponovať nejakým pojmovým aparátom, ktorý by takéto myšlienkové operácie dokázal udržať. Uznávam, že opice a mnohé iné druhy cicavcov sú schopné robiť celkom zložité operácie ako používanie nástrojov, ktoré si vyžadujú istý druh kognitívneho plánovania, avšak, stále sa prikláňam k tomu, že ide len o vyvinutú behaviorálnu adaptáciu, ktorá ešte nesvedčí o nejakej vyššej úrovni objektovej permanencie ako u ľudí. V skratke, človek si vie dlhodobo vybavovať spomienky na predmety aj bez ich bezprostrednej prítomnosti práve vďaka komplexnému systému symbolických pamäťových heuristík zvaných reč (hrubo zredukovaná definícia).

Vizuálna predstavivosť vs pojmová predstavivosť

Vo všeobecnosti sa pri téme predstavivosť vždy spomína toto rozdelenie, ktoré je skôr spektrom. Každý bežný človek totiž disponuje vizuálnou predstavivosťou nakoľko vie pracovať s pojmami. Ide tu skôr o kvalitu týchto vizualizácií, pri ktorej sa dá povedať do akej miery je človek viac vizuálny, či pojmový typ.

Ľudia s príklonom k vizuálnej predstavivosti majú tendenciu mať jasnejšie vizuálne reprezentácie predstavovaných predmetov, ale táto výhoda im uberá na pojmovej manipulácii s týmito predmetmi. Zatiaľ čo ľudia s príklonom k pojmovému mysleniu majú vizualizácie celkom nejasné a nedetailné, vďaka čomu majú viacej priestoru na medzi-pojmové premýšľanie. Medzi-pojmové premýšľanie alebo medzi-pojmovú manipuláciu charakterizuje slovná práca so súdmi a argumentáciou. Je vhodné spomenúť, že sú ľudia, ktorí vyhrávajú na obidvoch frontoch tohoto spektra (Leonardo da Vinci, apod.).

Ako človek s prevažne pojmovou predstavivosťou by som ešte chcel spomenúť problematiku introspekcie vlastnej predstavivosti. Je celkom náročné premýšľať nad jasnosťou a detailnosťou svojich predstáv, keďže akonáhle zameriam svoj myšlienkový fókus na nejaký predstavovaný predmet (napr. kohút), zameriam svoj ''pohľad'' vždy na jednotlivú časť toho predmetu, čo mi zmarí vnímanie jeho celku. Aj keď sa sebaviac snažím vnímať predstavovaný predmet ako celok, vždy mi z neho vypadnú nejaké časti a tak sa dostávam do kolobehu kolekcie jednotlivostí a rekolekcie celku. Zdá sa mi, že najlepšiu predstavu predmetu mám vtedy, keď sa mi naskytne spontánne, napr. pri čítaní. Čím viac sa snažím cielene zamerať na predstavu, tým viac predstava prepadá chybám a sebaklamom. Toto je paradox introspekcie, ktorý môže definitívne rozžehnať len kreslenie. Pravú podstatu kladiva môžeme spoznať len vtedy, keď ho začneme používať. Žiadne množstvo pozorovania a merania nám o ňom nepovie viac, než keď sa ho chopíme a začneme biť. Podobne je to aj s predstavivosťou, ktorej pravá tvár sa odhalí len jej používaním pri tvorení. V tomto ohľade som začal vnímať dynamické formy testovania psychických vlastností za najspoľahlivejšie, lebo pristupujú k človeku, ktorý svoju vlastnosť priamo vykonáva. Tak podobne aj my pristupujeme k priamej práci s objektmi v našom myslení, keď rozprávame. Sme ľuďmi.