42 000 míľ atramentu: Gýč a klišé

GÝČ sa ťažko rozlišuje. Je pravda, že kým človek nepochopí, čo to do pekla ten vlastne gýč je, môže ho mať rád. Poďme si naň posvietiť, zvrhnime ho z piedestálov, na ktoré sme ho dobrovoľne postavili, do jám pekelných.
Základnú definíciu by som sformuloval takto: Gýč je niečo, čo sa chce páčiť, zaujať a nadchnúť.
Ale so základnou definíciou si človek veľa nepomôže, pretože je príliš abstraktná. (umenie je potom to, čo sa páčiť nechce?)
Gýč je založený na súčasnej spoločnosti. Zakiaľ čo umenie je nadčasové, gýč nadčasový nie je. Je šitý na mieru súčasnosti a čím viac sa spoločnosť mení, tým menší účinok má gýč. Dalo by sa povedať, že čas gýč vykáže na okraj záujmu.
Rozvinul som tri nosné piliere a zároveň poznávacie znaky gýču (takzvané NNN):
1) Neobjektívnosť - Ak dielo vytvára silný emocionálny náboj za pomoci štandardných situácií. Je jednostranne podriadené morálnym a spoločenským štandardom súčasnosti, zobrazuje to, čo je správne, dobré a mravné.
2) Nenáročnosť - Dielo musí byť jednoduché, ľahko a na prvý pohľad pochopiteľné širokému publiku, štýl prerozprávania sa nesmie vymykať súčasnému štandardu. Gýč teda nepotrebuje výklad a na fantáziu nie je nič ponechané, všetko je do posledného bodu vysvetlené.
3) Nič nové – Gýčové dielo nám nerozšíri obzory. Neprivedie nás k zamysleniu, neukáže nám nový pohľad na vec, nič nás nenaučí a len omieľa dávno známe veci. Opakuje.
Aby sme dáke dielo mohli zavyť gýčom, musí obsahovať VŠETKY tri znaky.

KLIŠÉ sa rozlišuje a definuje pomerne ľahko: je to niečo, čo vzniklo neustálym opakovaním. Klišé termíny sa vyskytujú najmä v publicistickom štýle (nič proti novinárom a blogerom), ale klišé riešenia sú veľmi obľúbené aj u autorov fantasy.
Krásny príkladom klišé riešenia sú elfovia. Elf je v starogermánskej mytológii to isté čo škriatok, no Tolkien z elfov urobil vysokých, krásnych, múdrych, takmer dokonalých nadľudí spätých z lesom. To bolo niečo úplne nové, ale po ňom začali elfskú rasu preberať ďalší a ďalší spisovatelia – bum, elfovia sú klišé.
Klišé sú určite aj proroctvá, vyvolený, prstene moci, siroty, jednoznačne zlý a záporáci na čele s najzápornejším záporakom spomedzi všetkých záporákov, hrdina má mocný (alebo aspoň výnimočný) meč, prútik, sekeru, amulet, dýku, prsteň, helmu, luk, spodné prádlo... jednoducho má niečo aspoň trochu mocné, bez čoho nie je taký mocný ako je, hlavný hrdina je zarytý pacifista (čo mu neprekáža v zabíjaní – ale veď ide o vyššie dobro), hrdina na ceste stretáva čarodejníka, ten je múdry, starý, tajomný, svojský, mocný, šedivý a v podstate to je Gandalfov x-tý klon, hlavná postava je ešte teenager, medzi rovesníkmi outsider, na konci sa udeje tzv. final fight (v ktorom bude zlo porazené)....
Toľko ku klišé. To, čo tu už párkrát bolo, je jednoducho klišé. Ak nechcete zapadnúť, TVORTE niečo nové, svojbytné a klišé sa vyhýbajte.

Kauza Potter :
Teraz si narobím nepriateľov, ale idem vám siahnuť na vášho Harryho Pottera. Všetci obdivovatelia, ktorý sa v príbehu sirôtky rokmi vypracovanej vo vášnivého ochrancu dobra našli, už v podvedomí zaujali obranné postoje, pripravený všetky argumenty prepustiť jedným uchom dnu, druhým von. Ale ak medzi tými ušami niečo máte, skúste tam moje argumenty chvíľu podržať.
Musím povedať, že aj keď Potter nie je (a nikdy nebol) moje no. 1, radím všetkých sedem kníh medzi to najlepšie z fantasy. Prečo? Hej, je to gýč až to trhá umelecké cítenie, ale Rowlingová dokázala napísať tú knihu nesmierne pútavo, bez ohľadu na to, že to je gýč a pritiahnuť kvantum ne-čitateľov. Taká Steelová a stovky iných tiež píšu gýč, ale priťahujú len čitateľov.
1. Všetky Harryho rozhodnutia sú správne a jednoznačné, je to stelesnená dobrota, neváha postaviť sa na dobrú stranu, aj keď to je ťažšie – to je to gýčoidné vytváranie silného emocionálneho náboja za pomoci štandardných situácií, jednostranne podriadené spoločenským štandardom, mravné, správne a podobne. Že sa tak každý túži chovať, ale v skutočnosti nezachová je hádam jasné. Od začiatku do konca môžeme plakať nad osudom, ktorý Harrymu zasadzuje čoraz tvrdšie rany a chlapec sa ani po tom neuveriteľnom množstve zlých okolností nescvokne, nevzdá to. Jednoducho štandardná predstava dnešného hrdinu, ktorý je jednoznačne biely.
2. Potterovky sú skutočne jednoduché, kto povie že nie? A v poslednej časti je absolútne všetko do poslednej bodky vysvetlené, niektoré veci pre istotu viac krát, nič nie je ponechané na špekulácie či iné pohľady ako tie, ktoré nám predložila tetka Rowlingová.
3. Samozrejme, Potter vám nerozšíri obzory. Nie je ani trochu zamyslenia chtivý, žiadne väčšie psychické výkony nežiada. Podáva pravdy, ktoré sme ako malí počuli v rozprávkach. Opakuje.
Potter je síce podarený, ale (bohužiaľ) gýč a práve preto bývava strhávaný na úroveň rozprávok.

Kauza Zaklínač:
Na Slovensku, avšak predovšetkým v Čechách, je Sapkowsky celkom úspešný. A má byť prečo. Na Sapkowského Zaklínačskej ságe si môžeme ukázať, ako gýč nevyzerá.
1. Situácie sú často (ale nie vždy) neštandardné, všetky Geraltove rozhodnutie nie sú jednoznačné. Povstanie neľudí proti ľuďom je ukázané z oboch strán a sám Geralt je na pochybách, kto má pravdu, preto sa snaží byť neutrálny – ale neutralita je sen, neexistuje. Alebo rasová nenávisť, svet zaklínača nemá také vyslovene pozitívne postavy ako je Dumbledor, nič nie je jednoznačné a nejeden Gelatov čin sa vám nebude páčiť. (Napríklad od kupca v ohrození života najskôr zjedná cenu, inak by ho náš hrdina nezachránil a ponechal ho svojmu osudu.)
2. Dielo je celkom jednoduché, štýl prerozprávania štandardný (neštandardný je napríklad Airnet). Ale zďaleka nie je všetko vysvetľované, veľa vecí si treba domýšľať. (Napríklad záver poviedky „Střípek ledu“ ostáva silne nevysvetlený a vlastne každá poviedka končí (alebo prebieha) tak, že isté súvislosti si treba poskladať v hlave.) Je potrebné používať fantáziu.
3. Zaklínač rozšíri obzory (Sapkowsky je znalcom stredoveku a preto sa zo Zaklínača dá kadečo naučiť) a nabáda k filozofickým úvahám: je Geralt väčší netvor než netvory, ktoré vraždí? Holokaust, rasizmus, zmysel života, dobro vs. zlo, náboženstvo, postavenie žien v spoločnosti, peniaze, vraždy, znečisťovanie, právo silnejšieho... kto čítal, vie o čom hovorím. Sapkowsky rýpe do našich predstáv ako sa len dá, provokuje k úvahám.
Zaklínač má od gýču poriadne ďaleko, aj keď mi rozhodne neboli po chuti elfovia, gnómovia a hobiti – zjavná inšpirácia DrD. Ostatne, Sapkowsky má s DrD kadečo spoločného.

Kauza Perdido:
China Miéville je u nás známy predovšetkým fantasy a sci-fi maníkom, nie širšej vrstve. Jeho trilógia zo sveta Bas-Lag nie je čistá fantasy, ale myslím, že práve to je fajn. Žiadny elfovia, trpaslíci, orkovia a podobne. Miesto elfských plachetníc pračudesné parníky, miesto pohostinného hobitieho kraja špinavé ulice veľkomesta, miesto Tieňovlasa parná lokomotíva.
1. Situácie sú krajne neštandardné, lebo jeho svet a zákonitosti sú krajne neštandardné. Pohľad na politiku je neštandardný, názory hlavných protagonistov sú kadejaké, len nie gýčové.
2. Znak gýču číslo dva absolútne nesedí, podobnosť s gýčom nemožná.
3. Dielo príliš nerozšíri obzory, to je pravda, ale rozhodne nám ukáže veci z druhej strany. Demokracia skutočne možno nie je taká pekná, ako nám hovoria, propaganda je mocná zbraň v Miévillovych knihách aj v realite, stroje nemusia len slúžiť, nie každý pokrok ide vpred, rasizmus a zaslepenosť extrémistov je odhalená v netušených kontrastoch. Rozhodne je nad čím uvažovať.
V tomto prípade asi ani nie je nutné zdĺhavo dokazovať, že Miévilleho knihy nebudú gýč, to je jasné na prvý pohľad. Ani klišé tam nehľadajte, Miéville ho neznáša a skutočne sa v jeho knihách dejú veci, aké sa nedejú (snáď) nikde inde.

Takže, naši milý autori, minimum klišé, minimum gýču a hneď budú vyhliadky na prežite vášho diela v dravom svete atramentu svetlejšie. S heroickými scénami to nepreháňajte, proroctvám sa vyvarujte (alebo, keď nad tým tak uvažujem, vymyslite dáke úplne nové!), preháňanie vašim dielam tiež príliš nepomôže.
***
*Snežnica 30. 6. 2008*
(Budúcu sobotu si snáď povieme niečo o hlavných postavách. Snáď.)