Dom nie je domov

"Nikdy som si nemyslel, že by si sa mi mohla páčiť," začal Noah. Dlhšiu dobu sa snažil zaujať jedno dievča, Hesiah, lenže nevedel ako. Teraz pred ním stála, dopoludňajšie jarné slnko spôsobilo, že jej plavé vlasy nádherne žiarili. Stačilo, že tam stála a mračila sa, ruky mala prekrížené a stále vyzerala ako bohyňa.
"Noah," prerušila ho. Musela sa nadýchnuť, privrieť oči a narátať do 16. Vždy rátala do 16. Malo to symboliku, keď bola mladá, idealizovala si tento vek. Teraz, keď ho dovŕšila, ho neznášala. A malo to jedinú príčinu. Jej otec bol zviera, odkedy im umrela matka.
"Nechcem mať s tebou nič spoločné," povedala chlapcovi, ktorého milovala. Musela pripustiť, že to znelo zvláštne. Noahovi poklesli plecia a prudko sa nadýchol. Hesiah pokračovala.
"Neľúbim ťa a asi ťa nikdy ľúbiť nebudem. Nie je mi to ľúto. Teraz choď a nechaj ma tak," zakončila teatrálne a pobrala sa preč, do domu. Hesiah nikdy nehovorila, že ide domov. Domov je miesto, kde máte srdce, rodinu, lásku. Ona ide do domu, špinavého a ošarpaného, kde ju čaká jej opitý otec, či skôr tyran.
Vchodové dvere zavrela čo najtichšie to šlo, ale aj tak ju začul a spustil príval nadávok.
Pre toto Hesiah nedokázala priznať nejakému chlapcovi. Muž, ktorý mal byť jej vzorom, jej hrdinom, jej všetkým, ju sklamal a zanechal neporiadok a špinu v jej duši. Noaha ľúbila, ale nedokázala si pripustiť, že si jeho lásku zaslúži. Preto len zas privrela oči, napočítala do 16 a pukla si prsty na rukách.
"Som doma, otec."
Myslela tým domov, ktorý nikdy nemala.