Orechová čokoláda

.
Pýtam sa: Prečo v marci za oknom sneží
A z mojich úst ďalšie „NIE“
Tlačí mi do slov slzy

Prečo mi z pier padajú kvapky krvi
A v mojich snoch
(každú noc)
Tvoja päsť spomienky na prach drví

Prečo?
Ty Ty Ty !
Kričím na tvoju fotku: „Buď prekliaty!“

.

Dnes v noci opäť márne na spánok čakám
A tupou ihlou, zahnutou, krivou
Hnisavé rany na duši si plátam

Pozlátko z čokolády sa mi v rukách na omrvinky mení
Na jazyku trpkosť, v očiach túžba po slobode
Celé telo v nedočkavom chvení...

Prečo?
Nevieš to ani ty
Sme nešťastnou láskou do smrti prekliati
.

/Polnoc, padajú kométy
Náhlivo ťukám stručnú sms:
„Čokoládu som zjedla. Nechala ti len orechy.“
Zaspávam s bláznivým úškrnkom na tvári
Tie orechy sú pekelne horké!

Možno sa mi s nimi podarí ťa otráviť/