Fontána zla

Otvorí ústa.
Vychádzajú písmenká.
Naberajú formu.
A je to veta!
Preňho veta, pre mňa len slovná hmota.
Zhluk hmoty bez významu, bez váhy.
Vlastne tá hmota musí mať váhu, pretože keby nemala,
prepadla by sa pod zem.
No táto hmota padá na zem, až zacíti dno.
Pach pravého životného dna.
Cíti to aj on?
Tá hmota je predsa jeho súčasťou.

Z úst mu vychádzajú dalšie a dalšie zhluky prázdnoty.
Šľahajú, prskajú, sršia všade navôkol.
No ďaleko nedoletia.
Táto zloba prameniaca v hĺbke duše sa leje a steká do kaluže,
čo má pod sebou.
Je plná hniloby a skazy.
Pomaly sa zväčšuje, až sa mení na oceán.
Postupne nedovidí na breh.
Je v nej sám, obklopený svojou vlastnou špinou.
Prameň sa skľudnil, už len bublá.

Týraný svedomím a ničený váhou uvedomujúcej si viny,
ktorá ho chce utopiť vo vlastných mentálnych výkaloch,
je ťahaný na ďalšie dno.

Ach ten čas!

Prichádza nevinnosť rána.
Lúče slnka sa odrážajú od tejto hladiny zvanej zrkadlo skazenej duše.
Na povrchu lesklá, no cez tú páchnucu temnotu už nevidno dno.
Fyzika nepustí.
Z tých sračiek sa stáva para.

Čas je na zabudnutie toho zlého?
Aj to je spôsob ako ukľudniť hryzúce svedomie.
Predstieraná ignorácia.
Až ostane len aprílova mláčka.
Nekonečný cyklus.
Ale vedz, že tie výpary sa vrátia.
Ako zrážky – spomienky a výčitky!