(Ne)budem mamou

Píšem pomerne dlho. Väčšina z toho, čo som už napísala, má veľmi intímny charakter, a keďže materstvo je skutočne osobná téma (mimochodom, jedna z mála tých, o ktorých vôbec nežartujem), nebude to inak ani v tomto prípade. Napriek fyzickému hendikepu som po ňom túžila celé roky, veď čo môže byť krajšie, ako prvýkrát sa pozrieť na drobného človiečika s vedomím, že ste ten zázrak pomohli stvoriť a teraz ho do konca života musíte chrániť pred všetkým zlým?


Dohadovala som sa s lekármi, ktorí nesúhlasili, aby som otehotnela, prípadne mi dávali časové limity, ktoré jednoducho nebolo reálne stihnúť. Boli aj takí, ktorí mi naopak graviditu vrelo odporúčali, no v tom čase som nemala vytvorené vhodné zázemie na založenie rodiny. Tesne po tridsiatke už aj mne bolo jasné, že túžby po biologickom dieťati sa vzhľadom na problémy s chrbticou budem musieť vzdať. Tú skutočnosť som poriadne oplakala a asi pol roka nato som stretla svojho súčasného partnera, s ktorým by som si vedela predstaviť to dieťatko splodiť a spoločne vychovať. Holt, smola... miminko nebude – aspoň pokým v medicíne nenastane taký vedecký pokrok, čo by mi umožnil aj po tehotenstve fungovať normálne a viac-menej plnohodnotne sa o maličké samostatne postarať. Detí je okolo mňa viac než dosť: mám neter, priateľ takisto, ten má aj dvoch malých synovcov, spolužiačky si tiež zakladajú vlastné rodiny, takže o deti núdzu nemám..


Navyše, od vysokej školy podporujem dievčatko z Afriky a mám dobrý pocit z toho, že aj ja som svojou troškou prispela k tomu, že nie je hladné a negramotné.
Pred pár rokmi som mala nepríjemnú výmenu názorov s bývalým spolužiakom (cez FB), kedy mi vytkol, že na rozdiel odo mňa má dvoch malých synov. Áno, dotklo sa ma to, ale z jeho ďalšej komunikácie som vyrozumela, že mu ani nenapadlo, že by ma mohol uraziť, tak som ho len informovala o skutočnosti, že mám dve dcéry; som totiž krstnou mamou. Podľa môjho skromného názoru by sa človek v istom zmysle mal rodičovstvom pýšiť až potom, čo svojich potomkov roky starostlivo vychováva a jeho zásluhou z nich vyrastú dobrí ľudia, nie sotva šesť mesiacov od narodenia dieťaťa. Možno som však naivná, neviem...

Odhliadnuc od toho, keď niekedy počúvam a vidím, ako sa niektorí jedinci správajú k svojim ratolestiam, iba vo mne narastá presvedčenie, že záujemcovia o splodenie potomka by predtým mali absolvovať nejaké testy preverujúce ich morálnu a psychickú spôsobilosť byť rodičom. Auto predsa nie je cennejšie ako dieťa! Na druhej strane mám občas dojem, že generácia našich rodičov by sa od mojich rovesníkov mohla niečo aj naučiť: Áno je to len môj subjektívny pocit a pokojne so mnou nemusíte súhlasiť; domnievam sa však, že naša generácia je voči svojim deťom vo všeobecnosti trpezlivejšia (aj a najmä čo sa týka odpovedania na sústavné otázky začínajúce sa na "A PREČO?" - mám to odpozorované).
Rada sa deťmi obklopujem, dodávajú mi pozitívnu energiu a moje barličky ich priťahujú ako magnet. Niekedy sa mladých párov zdvorilo spýtam na meno ich bábätka a teším sa, ak mi občas dovolia nahliadnuť do kočíka. S priateľom sme už x- krát rozoberali, že až sa presťahujeme do väčšieho bytu, zvážime adopciu, aby sme pomohli nejakému dieťatku.


Ak ma niečo v tejto sfére ohromuje, sú to mladé mamičky dopodrobna informujúce o každej novote vo svojich utešených rodinkách. Hovorím o tých, ktoré žijú v predstave, že o každý nový či vypadnutý zúbok svojho bábätka sa musia podeliť s celým svetom. Tie z Vás, ktoré pravidelne niekoľkokrát denne aktualizujete statusy o svojich drobcoch či fotodokumentáciu maličkých aspoň 5-krát za deň vycapíte na net, si zjavne vôbec neuvedomujete nebezpečenstvá sociálnych sietí. Zabudli ste, ako sme fungovali pred internetom a mobilmi s foťákom? Tak ja Vám to pripomeniem. Na stretnutí sme sa dohadovali ústne face to face, fotky sme starostlivo vyberali a zakladali do albumov. Ľudia sa viac stýkali s ľuďmi, na ktorých im naozaj záležalo a mali si spolu čo povedať. Skúste sa nad tým zamyslieť. A tiež si prosím stanovte zdravú hranicu intimity, ktorú pustíte na sociálne siete. Deti sú dar a mali by ste k nim tak aj pristupovať. Chrániť ich a nie im ubližovať v čase, keď o sebe samy ešte nevedia rozhodovať a nemôžu sa brániť.

Ako nematku ma veľmi zraňuje, keď vidím na FB foto z Tvojho prvého ultrazvuku, vieš? Zdá sa Ti normálne, že sa Tvoj brat dozvie zo sociálnej siete, že bude strýkom?! Fotka Tvojho 18-mesačného syna v manželskej posteli rozbaľujúceho kondómy, je síce vtipná, ale mala zostať iba vo Vašom rodinnom albume, pretože až z neho bude tínedžer môže Ti to vyhodiť na oči a bude v práve, chápeš?

Na záver k Vám mám, milé maminky, istú prosbu: Predtým, ako nabudúce uverejníte čokoľvek osobné týkajúce sa Vašich detí, ZAMYSLITE SA. Zamyslite sa, či charakter toho, čo chcete zverejniť, neprekračuje intímnu zónu Vášho súkromia, ktorá by podľa všeobecných etických meradiel nemala byť narušená. Ak už pritom neberiete do úvahy samy seba a súkromie partnera, myslite v prvom rade aspoň na Vaše dieťa. Majte prosím na pamäti, že sa rozhodujete aj zaňho a táto hlúposť sa neskôr môže obrátiť proti Vám. Myslite aj na ostatné ženy, ktoré z rôznych príčin nemali toľko šťastia ako Vy. Možno je to Vaša sestra, vzdialená sesternica či priateľka Vášho kamaráta, ktorá cez jeho profil vidí fotky uverejnené na Vašom profile a (zatiaľ) sa nevie dočkať vlastného dieťatka. Zbytočne tak niekomu môžete spôsobiť zármutok bez toho, aby ste o tom tušili.
Ďakujem Vám aj v mene tých ostatných.

Tina