Veľké mesto

Tak tento pocit som mal tento týždeň už štvrtýkrát. A to je len streda! Amíci tomu hovoria, že „hang over“. Čo? Zavesený nad niečím?! Mne sa skôr zdá, že niekto – niečo, ma chce zatlačiť do zeme. Dokonca som si skoro nevšimol túto babenku na inlainoch. Teda, čo tam po inlainoch, ale tá ritka v tých šortkách! A že tu tých korčuliarok za rána na hrádzi je! Takéto vyvetranie hlavy za rána je určite lepšie ako u nás doma – v dedinke strediskovej. Ráno nikoho nestretneš a neskôr aj tak skončíš tam, kde si večer predtým „zatváral“. Ešte aj policajné autá sa tu preháňajú akoby nič! Tak takého miš-maše sa mi miešali v hlave po troch dňoch strávených v našom Veľkomeste a možno by aj myšlienkový guláš nadobudol o chvíľu nejakú jedlú podobu, keby jedno z tých policajných áut nezastavilo priamo pri mne. Síce na sebe nemalo zelenú šerpu s písmenkami a možno práve preto, že na ňom nesvietila veta o pomoci a ochrane, len červený majáčik, o to zlovestnejšie sa mi zdalo. Zvyškový alkohol len začal pumpovať srdce ešte rýchlejšie ako doteraz, keď z auta vystúpil grécko-rímsky zápasník v prepotenej košeli. Asi moje mozgové bunky v tej chvíli aj začali zúfalo hľadať odpoveď na otázky - „Čo?“ „Prečo?“ „Ako?“, no môj softvér sa načisto odpálil, keď som začul otázku zápasníka.
„A čo Kiko, na návšteve Veľkomesta?“
Čumím na debilný úsmev na asi policajnej tvári. „A kurva! Odkiaľ vie moje...“ a vtedy naskočil! Teda ten môj softvér. Sused z ulice, spolužiak zo základnej, niekedy možno aj veľmi dobrý kamarát a hlavne okresné lomidrevo! Skrátka – môj sused Jaro.
Určite s ešte debilnejším výrazom na tvári ako on, som sa zmohol iba na - „Ty kokot Jardo!“ a on že – „No servus ty hovädo! Teba som nevidel sto rokov!“ V tej chvíli sa vo mne všetko uvoľnilo. Ale len do chvíľky, kým si Jardo nezmyslel – čo sa udialo asi v milisekunde, že obyčajné potrasenie rúk nebude stačiť a objal ma. Vzápätí mi množstvo kontaminovanej krvi, čo mi vytlačil do hlavy pripomenulo zákernosti nočného života v našom Veľkomeste.
„Tak čo Kiko, čo tu robíš?“
„Nuž, ja som v pondelok priletel z Ameriky a ...dáko som sa tu zdržal.“
„Jááj, ty si teraz žiješ!“ komentoval so širokým úsmevom. Mávol som rukou a opýtal som sa – „A ty si teraz poliš?“
„Pozor, nie obyčajný! Ja som vyšetrovateľ!“ odpovedal hrdo s potmehútskym úsmevom.
„Ináč... čo to tu máte za manébre?“ opáčil som. Akoby niekto mávol čarovným prútikom, Jardovi zmizol úsmev z tváre.
„No vieš, mŕtvola... asi kilometer odtiaľto.“
„Utopenec?“ opýtal som sa.
„Hmmmm“ zabrbral Jardaa zatváril sa náramne dôležito – „vieš, dáko o týchto veciach nemôžem.“
„Jasné“, zatváril som sa na oplátku chápavo.
„Ale počúvaj, večer by sme mohli, ak teda ešte ideš stráviť dáky deň v našom Veľkomeste, zájsť na jedno. Čo ty na to?“
„Jasné! Usmial som sa – „o jednu opicu viac či menej...“
Tak sme sa s Jardom dohodli. Dostal som adresu, kde čapujú pre miestnych a nie pre otravných turistov a môj privolaný taxikár ma tam, ako otravného turistu za patričnú maržu, naozaj večer vzal.

Krčmička, ktorú Jarda vybral, bola naozaj útulná a Jarda veľmi dobre poznal aj personál. Viktora za barom a s predlaktiami, aké by ja som chcel mať aspoň stehná a Ivku mihajúcu sa s objednávkami a so stehnami, ktoré som tiež zatúžil mať. Na počudovanie, Jarda nezačal naše večerné stretnutie tak bezprostredne žoviálne ako hrádzi. Ak som si myslel, že ho trápi práca, mŕtvola na hrádzi, tak som sa mýlil. Na to som prišiel však až neskôr, s ubiehajúcimi hodinami v podniku U Viktora. Dovtedy sme si vymieňali spomienky typu: ako sme si po filme Vinetou porezali prsty a zakalili naše priateľstvo „pokrvným bratstvom“, kým jeden z ďalších potenciálnych pokrvných bratov jačiac, že z porezaného prsta isto vykrváca, utekal žalovať domov. Ako sme vymetali dedinské zábavy, kde Jarda dával patrične najavo svoje nadanie na boj z blízka a kde ja som sa pravidelne na hodinku strácal, ako Jarda vravel „na vyvetranie hlavy“. Samozrejme, že sme rozobrali aj jeho vojenskú kariéru u paragánov, kde jeho najtemnejším a najhroznejším bolo obdobie, keď som si „u nich“ odkrúcal základnú vojenskú službu. Podľa slov kpt. Jardu - je jasné, že ma tam dostal on a je jasné, že väčšie nemehlo tam za jeho éry v službách vlasti nemali. Priamo úmerne ako často sa Ivka objavovala pri našom stole, vracala sa Jardovi nálada a žoviálnosť z hrádze. Aj jeho otázky smerom ku mne začali byť osobnejšie a zvedavejšie.
„No tak, už to vyklop! Ako si užívajú milionári? Je to naozaj také ťažké, ako hovoria Gajsenovci?“ zaškeril sa.
„Nemáš ani poňatia“, zatváril som sa vážne.
„No tak vyklop napríklad, ako si si užíval teraz v Amerike a kde si presne bol?!“
Zatváril som sa ešte vážnejšie a dôležitejšie, asi ako Jarda na hrádzi a predniesol som imitujúc jeho tón hlasu – „hmmVegas. Ale dáko o týchto veciach by som nemal...nemôžem. Vážne“, hovorím mu – „čo sa v LasVegas stane, v LasVegas ostane“.
„Bože, nemôžeš trošku bežnému človeku rozšíriť obzor?“ vyškieral sa Jardo.
„Nemôžem“, vravím – „ale ak mi ty tiež porozprávaš o veciach, o ktorých by si nemal, napr. o mŕtvole z hrádze...“
„Platí!“ zreval Jardo.
Tak som ďalšiu polhodinu opisoval Jardovi mesto v púšti, ktoré ti dovolí všetko, ale môže všetko aj zobrať. O maličkých mestách, kasínach v ňom – Benátkach, New Yorku, Paríži, Luxore, v ktorých keď hráš, a to som musel zopakovať dvakrát, je pitie zadarmo. O reštauráciách, atrakciách...skrátka o všetkom, čo by mohlo Jardu zaujímať. No po polhodine a troch ďalších návštevách Ivky pri našom stole mi dal Jardo jasnejšie najavo, čo ho vlastne z mesta hriechu najviac zaujíma. Hriech.
„A počuj“, ozval sa – „dievky ako tam?“
„Nuž ako som vravel, máš tam celý svet“, odpovedal som s úsmevom.
„A černošku si mal?“ Trošku ma zaskočil. Zadíval som sa naňho a po chvíľke váhania som odpovedal.
„Za 300 dolárov môžeš mať aj černocha.“
„Debil! A aké to bolo?“ neprestával slintavo vyzvedať.
„Dobré, len nesmieš zhasnúť svetlo.“
„Čooo? Prečo?“
„Lebo sa v tej tme stratí!“
„Ty si naozaj debil!“ zazrel na mňa.
„Ja?“
„Ty! Dúfam, že si nám chlapcom z pod Tatier neurobil hanbu!?“
Usmial som sa a odpovedal – „Uisťujem ťa, že keď som odchádzal, od prekvapenia vypliešťala oči na strop.“
„Určite také sklamanie jakživ nezažila“, škeril sa doširoka Jarda.
Po chvíľke doťahovania trošku zvážnel a opýtal sa, kde všade som bol, keďže podľa jeho zaručene overených správ z rodnej obce, som zase raz zmizol. Porozprával som mu teda, aké bolo úžasné vyhrať 14 melónov, aké bolo úžasné mať množstvo priateľov a spoznávať rodinu, o ktorej som ani netušil. A tiež o tom, aké bolo už menej úžasné, že s narastajúcim počtom „priateľov a členov rodiny“ rástli priamo úmerne ich požiadavky. A aké, už vôbec nie úžasné, bolo zistenie, že ja vôbec nie som taký úžasný, ako mi dávali najavo a keď poviem „NIE“, moje čaro osobnosti sa stráca už úplne.
„Nuž, staré známe. Peniaze kazia charakter“, ozval sa Jardo a ja som v jeho hlase zachytil niečo temného, smutného.
„Môj nie“, ozval som sa rovnako temne – „pokazené nepokazíš!“
Jardo sa smutne usmial a opýtal sa – „Kde si strávil posledných 6 mesiacov? Odvtedy ako si zmizol.“
Zbystril som už pomerne značne alkoholom unavené zmysli. Nemal som rád takéto otázky. Od istej doby som si svoje súkromie úzkostlivo strážil. Vlastne ani neviem, prečo som sem dnes prišiel. Zahľadel som sa mu do očí a zasa neviem prečo, som mu po pravde odpovedal – „Bol som v Ríme, Paríži, Amsterdame, Berlíne a posledne vo Vegas a zajtra znovu niekam odchádzam.“
„Kam?“
„Hmm,“ zamyslel som sa a tentoraz som pre istotu odpovedal – „Vlastne ešte neviem.“
Zadíval sa na mňa a opýtal sa – „Prečo ty, hôrny chlapec, samé veľké mestá?“
„Vieš, je to kvôli tomu pocitu, že tam ľahšie splynieš s davom. Veď to poznáš. Keď tu v tomto Veľkomeste hľadáš zločinca, aký je to problém! Rovnaký,“ pokračoval som –„ako keď potrebuje poctivý občan zohnať policajta“.
Rozosmial sa a atmosféru opäť začal diktovať Majster Alkohol. Ivuška sa o nás vzorne starala a mne už aj prestalo vadiť Viktorove huňaté zamračené obočie. Keďže som nepredpokladal, že Ivuška pozná moje finančné zabezpečenie, moje ego z jej reakcií na moje dvojzmyselné narážky začalo neuveriteľne naberať na objeme. Medzitým mi Jardo porozprával zážitky z misií v Afganistane a čo ja viem kde ešte a práve začal ešte blabotavejším hlasom vysvetľovať záludnosti policajnej práce, keď som ho netaktne prerušil a opýtal som sa ho na mŕtvolu na hrádzi. Jardo, akoby si zrazu šľahol lainu, mi s neuveriteľným nadšením začal vykladať.
„Medzi nami, počuj, to ti je bohove zaujímavé – záujem z najvyšších kruhov. Teda to dievča“, zarazil sa, poobzeral sa a po uistení, že nás nik nemôže počuť pokračoval – „teda do dievča, tá mŕtvola, je asi niekto dôležitý. Zatiaľ neviem, ale človeče, už je aj po pitve. To musí byť niekto – no neviem...“, odmlčal sa, zamyslel a po chvíľke pokračoval ešte tichšie, naklonený ku mne až tak, aby ma svojim dychom presvedčil, že tu žiadne šmejdy nepredávajú.
„Počúvaj toto. Dievku sme chudinku našli nahú, skrčenú na kolenách, ako by si to s dakým užívala. Na tele žiadne viditeľné známky zranenia...“, stíchol, lebo Ivuška priniesla ďalšiu rundu. Opäť bola o niečo krajšia a bol som si istý, že keď sa tu zjaví zas, bude to opäť vyšší level. Z týchto príjemných úvah ma vytrhol opätovný Jardov šepot.
„Tak počúvaj, mali sme podozrenie a pitva to potvrdila. Dievča malo pohlavný styk a niekto jej zlomil väz.“
Znovu stíchol a zahľadel sa na mňa. Ja som vypúlil oči a pokrčil ramenami akože - „No a?“
Jardo sa zhlboka nadýchol a vydýchol a prevrátil nad mojou tuposťou oči.
„Človeče!“ pokračoval rovnako ticho, ale o poznanie podráždenejšie – „žiadne škrtenie, žiadne iné známky násilia – čistá práca.“ Jardo sa znovu zhlboka nadýchol, aby dodal nasledujúcim slovám patričnú váhu a načisto dramaticky pokračoval – „To dievča si pravdepodobne užívalo a ani si neuvedomilo, že ... že je koniec!“
„Hmm...“, zamyslel som sa - „ takže vlastne lietala v oblakoch a zrazu bola naozaj v nebi.“
„Ty si naozaj debil“ neodpustil si Jardo a znechutene pokrútil hlavou - „rozumieš, to bol profík, presne vedel čo robí a to je, poviem ti, problém.“
„A ty aliby máš?“ opýtal som sa.
„Ja?“ nechápavo na mňa zazrel. Usmial som sa, aby som odľahčil atmosféru.
„No hej, veď Ty si profík. Ešte teraz ma bolí krk z toho, ako si si tento ťah na nás bažantoch nacvičoval.“ Teraz sa usmial aj on a prehovoril – „Boli to pekné časy. Dosť už ale o robote, pozdvihnime čaše!“ Hodil do seba ďalšie poldecko a so zdvihnutou rukou zreval – „Ivuška!“

Večer, vlastne noc pokračovala v príjemnom prevracaní pohárikov, spomínaní a zveličovaní našich skutkov z dôb minulých. Mohol to byť veľmi príjemný večer, po dlhom slede mojich neosobných večerov a stretnutí. Mohol. To by sa to nesmelo preklopiť do roviny, ktorú som tak dôverne poznal. Pri opise svojej rodiny Jardo uprel na mňa vypúlené opité oči, zvážnel a stíchol.
„Vieš Kiko, ja mám dcéru“, začal vážne a ja som bezpečne vedel, že neviem, že má dcéru, ale vedel som, čo bude nasledovať. Buď je to budúca wimbledonská víťazka, ktorá potrebuje drahého trénera, alebo budúca nositeľka Nobelovej ceny, ak sa dostane na správnu a patrične drahú školu. Alebo, a to by bolo úplne najhoršie, je na tom tak zle, že keď sa jej ocko nad ránom vráti, možno už nebude medzi nami. Suma sumárom, jedna, dva, či tri, každopádne všetko vyriešia moje love, ktorých ja aj tak mám až moc...
„Vieš“, Jarda zavzlykal.
Dočerta, to som za ten čas, čo ho poznám počul od neho prvýkrát. On zavzlykal a tie opité červené oči boli plné sĺz. Nie, tento človek by ma nežiadal o niečo, z čoho by na úkor mňa profitoval. Toto poznanie, skôr pocit ma fascinoval. Silák Jardo plače, je úplne bezmocný a prosí. Pôvodne som myslel, že mu poďakujem za večer a rázne odídem. Miesto toho som ho pozorne počúval. Povedal mi o chorej dcére, predanom ženinom dome, ktorý nestačí na kurevsky drahú liečbu niekde v Zürichu. Neviem si to vysvetliť, ale vôbec som sa necítil nahnevaný ani obťažovaný. Dokonca som zabudol aj na Ivuškine stehná. Jardo, teraz už úplne doplakaný, stíchol. Hľadeli sme si do očí a teda neviem, na čo myslel on, no ja som myslel na to, že tak - či tak musím s týmto večerom - Jardom, niečo urobiť. Nechcel som aby niekto vedel, kde som bol a toto je možno riešenie.
„Koľko?“ prerušil som ticho.
„Kristiánko vieš...“
„Koľko!“ nástojil som. V očiach som mu postrehol zúfalstvo i nádej zároveň.
„Stotisíc...“
Naprázdno som preglgol a nasal vzduch do plných pľúc. Jardo nie sklamane, ale zahanbene sklopil oči. Jedna...dve...tri sekundy. Pre Jardu určite celá večnosť.
„Dobre.“
Výraz Jardovej tváre sa zmenil neviem či na prekvapený alebo šťastný. Každopádne to trvalo len chvíľku, kým zvážnel a ozval sa – „Neviem, či si rozumieme Kristián, my ti to nikdy nebudeme môcť vrátiť.
„Ja viem, netráp sa. Len jedno mi sľúb. Nikomu o tomto nepovieš a my sme sa tu nikdy nestretli. Napíšeš mi len E-mail, ktorý tiež nikomu nedáš, či to pomohlo.“
„Kristián, ja ti prisahám na zdravie mojej dcéry...“
Chytil som ho oboma rukami za tú jeho vyholenú hlavu – „Jardo, chcem po tebe naozaj len toto! “
„Spoľahni sa.“

Zbytok noci sa uberal tak, akoby som ho režíroval ja. Viktor odišiel, Ivuška vyhodila posledných hostí a prisadla si k nám. Pravda, cesta domov nebola až taká vydarená. Najmä taxikár, ktorého asi až tak nebavili časté zastávky na Jardove vyprázdňovanie, nebol večerom práve nadšený. Možno za to mohol aj fakt, že časť obsahu Jardovho žalúdka skončila na čalúnení jeho taxíka. Opäť sa ale potvrdilo, že Euro ešte nestratilo úplne svoju silu.
S naším Veľkomestom som sa rozlúčil pohľadom na spokojne odfukujúcu Ivušku, schúlenú na veľkej posteli v hotelovej izbe. Pri odchode mi padol zrak na jej vypučenú ritku, prehnutý chrbátik a krásnu úzku šiju. V podbrušku ma príjemne zamrazilo. Žeby ešte? Nie! Rýchlo som zavrhol natískajúcu sa myšlienku. To by už boli veľké problémy a čo najtichšie som sa vybral do ďalšieho veľkého mesta.

O nejaký čas, keď som sa balil v ďalšej hotelovej izbe a chystal sa odísť z ďalšieho veľkého mesta ma zastihol, no nepovedal by som práve, že ďakovný, e-mail od Jarda:
Ako som sľúbil Kristián, tak píšem. Vďaka tvojej pomoci sa dcérke darí čoraz lepšie a myslím – dúfam, že úplne vyzdravie. No nielen o tom som chcel. Naposledy, keď sme boli spolu, si sa dosť intenzívne zaujímal o moju policajnú robotu. Tak, aby som ešte trošku viac uspokojil tvoju zvedavosť, zásluhou spolupráce všetkých možných policajných agentúr vrátane Interpolu, máme celkom slušný prehľad, čo sa vo svete zločinu deje. Aj vďaka tomu sme zistili, že naša obeť na hrádzi nebola až taká jedinečná. Neveril by si, ale približne v tom istom čase, ako sme my našli tú našu, objavili niečo podobné v púšti pri LasVegas. Pravda, v tom prípade išlo o Afroameričanku! No a predstav si, ani v Európe nie sme jedineční. Tipni si, v ktorých mestách vyšetrujú podobné vraždy. Áno, v Ríme, Paríži, Amsterdame, Berlíne... A teraz si tipnem ja. Keď si neprezradil, kam odchádzaš z nášho Veľkomesta, myslím, že si šiel do Bukurešti. Ako to viem? Našlo sa tam ďalšie ženské telo so zlomeným väzom! Preboha, Kristián, čo sa to s tebou stalo? To ti tie prachy úplne zatemnili mozog? Viem, že je zbytočné prosiť ťa, aby si sa priznal alebo sa dal liečiť. Áno, liečiť, lebo Ty si chorý! Za to, čo si pre mňa a moju rodinu urobil, som zapredal dušu najtemnejšiemu peklu, ale svoje slovo, ktoré som Ti dal, dodržím. Viem, že to vieš, ale aby si si bol naozaj istý – ak Ťa niekedy stretnem, náhodne na Teba naďabím, tak Ťa už len kvôli tomu, aby som splatil peklu, čo mu dlžím, vlastnými rukami zabijem. Za to, že to neurobím hneď, vďačíš len a len mojej dcére.
Zdochni čo najskôr!


Nedalo sa nepousmiať nad tým originálnym pozdravom na rozlúčku. Ale ten Jarda zmäkol, zosentimentálnel. Žeby ho zmenila rodina? Asi áno. Tieto vonkajšie vplyvy by sme nemali podceňovať. Opäť som sa usmial. Takže ja vlastne vďačím za svoju budúcnosť Jardovej dcére. Ktovie, či si vôbec uvedomuje, že aj on jej! U Viktora som mu toho povedal až príliš. Nebyť dráždivej ponuky vyskúšať manipulatívnu moc peňazí, už by sa Jarda v tú noc k svojej dcére nevrátil. Asi to nakoniec bude pravda... deti sú naša budúcnosť!
No nič, je čas! Čas užiť si poslednú noc v tomto Veľkom Meste.