Nespútaná

Nespútaná (mini príbeh)

časť prvá- Vyhratý boj

Anglicko 1066

Bola jar. Tohto roku prichádzala pomalšie, ale konečne ju bolo cítiť naplno. Vzduch bol presýtený vôňou trávy a nesmelo sa rozvíjajúcich kvetov. Tú sviežosť a ľahkosť jarného vánku dýchala mladá Rowena pred dverami svojho domčeka. Odrazu ju zozadu objali čiesi ruky a ona sa šibalsky usmiala. Obrátila tvár a očami plnými lásky sa zadívala do Jacobovej tváre. Usmieval sa a hnedé oči mu žiarili nehou, keď dlaňou zľahka prešiel po mieste, kde Rowenine ľanové šaty tesne obopínali jej mierne vystupujúce bruško. Dlaňou mu prikryla ruku a on sa k nej nahol a perami spočinul na jej čele, na ktorom poskakovalo pár pramienkov vyslobodených spod bieleho čepca. Mnohokrát premýšľala, kde sa v ňom berie toľko lásky a nehy, tak neobvyklej u nájomného žoldniera v službách saského kráľa. Len nedávno sa vrátil domov, aj to len preto, aby bránil panstvo pred nájazdmi Normanov.
„Do zbrane! Normani útočia!“ rev strážcu sa z hradieb rozľahol do všetkých kútov panstva. Prebudil Rowenu a Jacoba z krásneho sna a strhol ich späť do krvavej reality, ktorá posledné mesiace vo svojich ostrých pazúroch zvierala a týrala Anglicko. Jacob pustil svoju ženu a za ruku ju ťahal do domu.
„Budeš tu! Za žiadnu cenu nechoď von, kým tu budú tí barbari.“ dával jej inštrukcie, kým na seba navliekal zbroj. Rowena len prikyvovala. V srdci mala strach. Bála sa o dedinu, o svoju lásku aj o bábätko, ktoré v nej rástlo. Sledovala ho ako si zo steny zložil meč a štít a vyšiel von z dverí. Zarazil sa a na prahu sa obrátil. Spravil dva veľké kroky jej smerom a naposledy pred bojom ju pobozkal.
„Ľúbim vás oboch. Najviac na svete,“ povedal a vybehol von. Rowena sa za ním dívala, v očiach ju štípali slzy. Sadla si na postel a bezmocne plakala. Z vonku k nej doliehal rev mužov, údery na drevenú bránu a praskot poddávajúceho dreva. Do toho všetkého zaznel ženský krik. Rowena ho okamžite spoznala. Neváhala a vybehla z chalupy. Ukryla sa v tieni domov a pozorovala scénu, ktorá sa jej odohrávala pred očami. Nikde nezúril boj, bojovníci stáli v polkruhu okolo dvoch ľudí. Proti sebe stáli muž a žena s tvárami rovnako odhodlanými a tvrdohlavými. On, rytier a veliteľ vojska Viliama Dobyvateľa, odetý v pestrých farbách s erbom skvejúcim sa mu na hrudi a ona, pani saského panstva, Arya Statočná, s vodopádom neposlušných kučier a modrými očami, z ktorých v tej chvíli lietali ľadové blesky. V rukách pevne zvierala meč a v druhej štít. Šaty kamsi odložila, teraz bola odetá len v tmavozelenej tunike a kožených nohaviciach, ktoré mala zakasané vo vysokých čižmách.
„Prečo útočíš na môj domov?“ skríkla s takou silou až sa zachveli drevené hradby. Rowena obdivovala jej odvahu a bojovnosť. Bola o niečo mladšia od nej, ale vnútornou silou by ju razom prevýšila. Jej zjav zapôsobil aj na rytiera, na okamih zostal bez slov, ale hneď sa spamätal a so všetkou svojou mužskou charizmou a rytierskou eleganciou sa jej predstavil.
„Som sir Raymond de Poite-de-Sonne a v mene svojho pána Viliama som prišiel zabrať toto územie,“ uklonil sa s úsmevom na perách, v ktorom si však Arya všimla štipku irónie.
„Ja som Arya prezývaná Statočná a musím ti oznámiť vážený sir Raymond de Poite....ďalej si už nepamätám, že toto je môj domov a nikto mi ho nevezme len tak. Ani v mene tvojho pána, kráľa ani Boha ani samotného Satana! A ak neodídeš so svojou družinou sám, budeš musieť bojovať so mnou.“
„Beriem to ako výzvu, lady Arya. Dúfam, že si pripravená bojovať.“ opäť sa uklonil a oči sa mu usmievali. Spravil poklonu, v naivnom domnení slabšieho protivníka, ale Arya sa na neho vrhla so všetkou zúrivosťou. Meče sa skrížili v ovzduší a nárazom kovov odštartovali tento podivný súboj. Raymond odrážal divé útoky bojovnej Sasky a ona nemilosrdne bodala v túžbe zasiahnuť cieľ. O krok sa priblížila k súperovi a on neváhal a chystal sa bodnúť, ledva vykryla jeho útok a so svižnosťou vlka priskočila k nemu, schytila ho za ruku v koženej rukavici a dostala ho na kolená. Meč pustil z rúk a ten dopadol do prašnej zeme. Arya mu priložila meč ku krku a jemu na bielu košeľu stiekol pramienok sýtočervenej krvi.
„Nikdy by som nepovedal, že ma raz porazí žena,“ usmial sa a hlavou kývol k svojim vojakom. Arya sa ani nenazdala a bola v medveďom zajatí dvoch statných chlapov. „Škoda, že radosť z víťazstva je tak prchavá, však?“ žmurkol na ňu a ona sa mykla v snahe zbaviť sa hnevu, ktorý v nej rástol každou sekundou. Voči presile mužov a bez meča však bola bezmocná. Keď ju zamkol do jej vlastnej komnaty, mala chuť porozbíjať všetko čo jej prišlo pod ruky. Chcel ju vidieť zlomenú, ale to sa mu nepodarí. Prisahala sama sebe, že tento boj bude nakoniec jej víťazný. Keď však v noci počula smiech a veselie hostiny, pokoj ju opúšťal. Zámka zašramotila a do dverí nakukla hlava normanského rytiera.
„Mám ťa priviesť dole,“ povedal ľahostajne, ale keď videl, že dievča sa nehýbe, surovo ju schmatol za rukáv a ťahal do siene aj napriek jej zúrivým protestom. Raymond na ňu hľadel , z čaše popíjal jej najlepšiu medovinu a hlavou jej kývol na pozdrav.
„Lady Arya, dúfam, že mi doleješ pohár. Od panej domu to bude pre mňa česť.“Arya zaťala zuby, hneď ako to vyslovil, ale mlčky sa pohla k nemu. Do trasúcich rúk vzala jeho čašu, doliala ju doplna a pozdvihla ju nad hlavu.
„Pripíjam na tvoje zdravie, môj pane.“ rozohnala sa a s úsmevom na perách mu čašu rozbila o hlavu. Lepkavá medovina stiekla po jeho svetlých vlasoch a premočila čistú tuniku. Raymond zaťal zuby a za obe zápästia si pritiahol dievča k sebe.
„Za toto zaplatíš,“ vytisol pomedzi zuby.
„Ty si tu ten, ktorý bude platiť za to, že ničí môj domov.“ vytrhla sa mu zo zovretia a s hrdo vztýčenou hlavou vykročila zo siene. Rozbehol sa za ňou a hneď ako za sebou zatresla dvere svojej komnaty on ich otvoril.
„Prečo stále bojuješ? Prečo jednoducho neprijmeš to, že už ti nič nepatrí?“
„Ty by si to prijal? Dovolil by si iným, aby ohrozili tvoj domov a to čo od malička miluješ? Čo ženy a deti a ich muži, ktorý celým týmto dobývaním len trpia. Zomierajú nevinní a pre čo? Pre rozmar jedného pána, ktorý si povedal, že dobyje svet? O čom to vlastne je, môj pane?“ oči mala chladné ako ľad, ale každým jej slovom Raymondovo srdce roztápalo niečo zvláštne. Niečo čo doteraz nepoznal. Bol zachvátený vlnou obdivu k tejto odvážnej bytosti a pocítil naliehavú potrebu schovať ju vo svojom náručí. Zmätený svojimi pocitmi zabodol pohľad do zeme, chvíľu len tak stál, neschopný slov a potom sa zvrtol na päte, zanechajúc ju samú uprostred tmavej komnaty.Týždne sa jej vyhýbal, ale jeho myšlienky neopustila. Vynárala sa v nich každú chvíľu jeho dňa. Keď opravoval hradby spolu so saskými mužmi, zúrivo ťal do dreva v snahe vybiť z myšlienok obraz tej odvážnej bojovníčky. Občas mu pohľad zablúdil k oknu jej izby, stála tam a hľadela na neho, hrdá a vzpriamená, no len čo sa im stretli pohľady odskočila od okna. Minulo pár mesiacov, vonku bolo leto a horúci vzduch vyčerpával všetky živé duše. Raymond si utrel čelo opakom dlane a vybehol do komnaty, ktorá sa stala väzením lady Arye. Sedela na zemi, blízko okna a v rukách skrúcala tenké drôtiky z ktorých pod jej prstami vznikali skvosty, akoby používala nejaké čary. Zdvihla k nemu pohľad a slabo sa usmiala. Jej oči však boli plné smútku a nešťastia, ktoré jej do nich vlievalo to potupné väzenie. Potrebovala slobodu. Bola pre ňu tak dôležitá ako voda k prežitiu a vzduch k dýchaniu. Nechcel ju trápiť. Žeby som si neskoro uvedomil, ako ju milujem? Spytoval sa sám seba. Nesmelo vykročil k nej a chytil jej obe dlane.
„Ľúbim ťa, moja statočná a krásna Arya,“ povedal a ona sa zahľadela do jeho očí žiariacich šibalstvom, do ktorých mu padali svetlé prstence vlasov a bránili mu v dobrom výhľade. Bradu mu pokrývalo niekoľko dňové strnisko a ona radšej odvrátila tvár, aby ju neočaril jeho šarm. Pokrútila hlavou. Načo tie slová? Majú sa nenávidieť. Vo vojne niet miesta na lásku.
„Neodmietaj, prosím.“ jeho hlas zaznel prosebne, miešal sa so zúfalstvom. Dúfal v jej lásku, v jej zmenu, no ona všetko spálila jedným tichým slovíčkom:
„Nie...“

Zavčas rána, zišla do dvorany. Bola podivne tichá. Vybehla na nádvorie a tam zbadala družinu Normanov, pripravenú na odchod. Zbadal ju, no odvrátil tvár a zdvihol ruku, čím dal pokyn svojim mužov a všetci, čo narúšali chod panstva, opustili teraz jeho bránu. Arya vybehla na hradbu, dívala sa ako odchádza preč a po líci jej stiekla osamelá slza.
„Neplač. Možno to má byť práve takto.“ Rowena ju objala okolo pliec a spolu sledovali ako sa muži vzďaľujú. Arya odrazu pozrela na Rowenu a zreničky sa jej rozšírili zvláštnym poznaním. Zbehla z hradieb dolu, vbehla do stajní a odviazala svojho Knighta. Bez toho aby rozmýšľala nad sedlom, vyšvihla sa mu na chrbát a tryskom vyrazila cez bránu von. Pridržiavala sa Knightovej havranej hrivy a hnala ho vpred tak rýchlo až obehli vietor a čoraz viac sa približovali k rytierskej družine.
Rowena sa dívala do diaľky, ruky mala položené na brušku, ktoré bolo tak veľké, že ledva kráčala a spokojne sa pousmiala, keď sa od družiny oddelil rytier v modrej tunike a popohnal koňa smerom k Aryii. Chvíľu stáli oproti sebe, každý z chrbta svojho verného spoločníka hľadel do očí tomu druhému a potom Raymond zosadol a chytil uzdu jej koňa. Rowena sa usmiala. Predsa jej priateľka boj vyhrala a získala aj niečo viac. Srdce jedného normanského rytiera. Arya sa zošuchla dole z koňa a len tak stála bez pohnutia, keď ju nežne vzal do náručia a sklonil sa jej k perám. A čo spravila ona? Na prekvapenie všetkých, ktorí to videli sa len usmiala a vôbec sa nebránila.