"Buď televízor!" A bol televízor

Jedného dňa jeden človek zomrel.
A tu, kde sa všetky príbehy končia, ten náš ešte len začína.
Prebudil sa na celkom nečakanom mieste: vyzeralo to ako izba psychicky narušeného dvanásťročného dievčatka, ktoré číta červenú knižnicu a počúva ten najtvrdší blackmetal, neometal a deathmetal. A Sem-tam nejakú Sarah Conor:
Celá izba bola ladená do ružovej farby stupídneho odtieňa, len tapety (samozrejme opäť ružovej farby) mali superstupídny odtieň, ktorý z časti zakrývali plagáty tých najlepších (čítaj najdementnejších) blackmetalových hviezd so zásadne bledou tvárou, čiernymi vlasmi a krvou – či už na tvári, či už na rukách, či už na jazyku, ale krv tam musela byť.
Uprostred tej rozporuplnej izby stála posteľ s ružovým baldachýnom, na ktorej sedel veľký televízor s rukami a nohami. Ak si také niečo viete predstaviť.
„Ahoj,“ zamával televízor.
„Eh, ahoj,“ zakašľal zosnulý, veľmi nesvoj.
„Kde to som?“ čudoval sa.
„No, synu, toto je nebo,“ vysvetlil televízor.
„Nebo? Dáke malé,“ poznamenal, obzerajúc si izbičku.
„Ale útulné, nie?“ vyzvedala telka.
„Hej, útulné... a to tu nikto nie je - teda okrem vás?“
„Veru, ešte nikto,“ poznamenala telka.
„A vy ste...“
„Ja som boh.“
„Aha... a ja som vo vás neveril,“ zahanbil sa zosnulý.
„To ja viem,“ žmurkol boh.
„Ako?“
„Nó, mám tu toto,“ ukázal boh na ešte väčšiu telku prilepenú na strope. Bola, samozrejme, plazmová s trojmetrovou uhlopriečkou.
„To, čo to je?“
„Nuž, synu, to je televízia.“
„Tele... a čo to robí?“
„Nuž, synu, dávajú tam jeden veľmi dlhý seriál. Volá sa „Ľudstvo“ a už speje k svojmu koncu,“ vysvetľoval boh.
„A už viete ako skončí?“
„Ale synu, veď to je rúhanie! Ja som predsa boh a teda viem všetko!!! Tebe stačí vedieť len toľko, že skončí zle,“ zasmial sa boh a zapol televíziu. Najskôr sa tam ukázal vesmír, potom sa záber rýchlo približoval na planétu Zem až tesne nad hlavu jedného z ľudí. Ten práve sedel na kresle, v ľavej ruke ovládač, v pravej mobil a zúrivo doňho ťukal, úkosom pozeral na svoju telku, prosíkal za Hatalovú, stíhal naberať si zmrzliny a ešte sa s niekým hádal.
„To je človek, konkrétne relatívne nový druh Homo Sapiens Komercius, potomok tradičných, lenže už zastaralých Homo Sapiens Sapiens. Na evolučnom rebríčku to je síce krok späť, ale Homo Sapiens Komercius má väčšie predpoklady na prežitie v spoločnosti. Dokonalý príklad konzumného a nezmyselného bytia, kvôli ktorému celý môj seriál skončí.“
„Zošlete na ľudstvo dáku pohromu?“ zaujímal sa zosnulý.
„Kdeže synu, ja mám teraz deň siedmy. Odpočívam. Ľudia sa zničia sami. Vlastne, už dávno sa ničia.“
„Ale nestálo by za to ich zachrániť?“ nadhodil zosnulý. „Veď čo budete pozerať potom?“
„Ále synu, vari si myslíš, že som stvoril život LEN na Zemi? Pchá, ešte mám hromadu planét, na ktoré sa budem môcť pozerať,“ hovoril boh a prepol na inú planétu. Pri jednej veľmi veľkej hube stáli dve nahé chobotnice, pravdepodobne mimozemšťania. Práve sa zhovárali s dákym hadom, jedna po druhej si odlomili z veľkej lysohlávky a jedli.
„Á, zas ten diabol! Do pekla sním!“ hneval sa boh.
„To boli ako Adam a Eva?“ pýtal sa zosnulý.
„Hej, dalo by sa to tak povedať“ odsekol boh.
„Nemal to byť strom poznania, nemali trhať jablká?“
„Nie, nemali. Do každej rajskej záhrady som umiestnil jednu lysohlávku poznania, na Zemi to ktosi prekrútil na jabloň... ale tak ma napadlo, ty nemáš čo hľadať v nebi.“
„Noo,“ začal sa vyhovárať zosnulý.
„Patríš do pekla, lebo si neuveril, kým si neuvidel,“ vysvetlil boh.
„A vari nie je boh láska? Nemohol by si sa zľutovať?“ prosil zosnulý.
„Ale boh je aj spravodlivosť – ako by sa zatvárili tí, ktorí viedli svätý život a dostali sa do neba, keby som tu nechal neveriaceho?“
„Aký svätý, veď nebo je prázdne,“ namietal zosnulý.
„Viem, ale mne ide o princíp...“ vysvetlil boh a zosnulý sa prepadol niekde do prázdnoty.